Rusínské příběhy

Texty podľa pôvodneho originálu, bez pravopisnej korektúry.

O prázdninách pokusil som sa zozberať prvú zbierku tradicií zemplinskych – sotáckych.

Podarilo sa mi krem tradície prozaickej „pripovadok“ zachytiť dohromady 10 „básní“ ľudových tzv.“ hištoriji klapancii“ ako ich označuje autor sám.

Ako som zistil ľud rozlišuje a užíva termín:

a) pripovatki = pohádka

b) esterija, istorija i historija = rozprávka menej fantastická, menej prvkov pohádkových, dej, blízky skutočnosti

c) hištorija – rymovačka „báseň“ vtipne vyjadrujúca skutočný dej.

Spozoroval som to šťastnou zhodou okolností. Prišiel do nás stryk, keď som sa práve prehrabával v sobranom materiále a pýta sa:“A ty co tam teľo patríš do tych kňihov?“ „Pripovatki, som nazbirau ta čítam.“ „Vera, dobry ľudza, uš ňichto teľo tych pripovitkou neznau jak nebośčik Baňik. Tot śe cośka nabeśedovau, kec hen prišou.“ „Stryk, a Vy ňič neznace?“.“ I tam, fras by sebe toto pamatau“.“ Vy ľam ňescec povedzec“.“ No, kec uš taka robota, ta ci povim jednu kratku esteriju, jak bou cygan fiškališ.

Udalosti posledných týždňov pocítili sme nielen národné, hospodársky, ale ja tiež ako zberateľ východoslovenských tradícií. S územím Maďarmi zabraným padol Cejkov a padla i možnosť naďalej zbierať ľudové „básne“.“ Básňami“ volám to preto, lebo ináč takýto útvar

neviem označiť.

Cejkov, slovenská obec, vzdialená 22 km JV od Trebišova, 14 km SV od Slov. N. M. Hoci obyvatelia vedia vyprávať maďarsky a i to len tí a tie, ktorí chodili za prácou do Maďarska, alebo pracovali v tabákovej továrni v Ujheli.

Slovákmi že sú, poznáme po kroji vyšivanom, základne rozdielnom od maďarského (tam totiž nablízku nemajú žiadny) po reči a starých „śpivankoch“ – niektoré staré babky ani maďarsky neznaju a po jednom zlozvyku, že radšie pijú pálenku než víno, hoci v tamojšom kraji je viac vína a je pomerne lacné (4 – 5 K. l. )

Šťastným pôvodcom toho na Východe ojedineleho zjavu je Cejkovčan Šanta ináč Ručka. Sedemdesiatpäť ročný starec už skoro slepý. Statnej je postavy, širokého čela a hlbokých modrých očí. Hoci skoro slepý, memoriu má veľmi bystrú i v tom úctyhodnom veku. Vie čítať i písať, dokonca vie ešte dnes doslova recitovať jednotlivé partije zo zemepisu alebo i z dejepisu, čo sa ešte na ľudovej škole naučil. Príjemný starec ovšem najradšej vypráva vtedy, keď dostane na pačku! Keď som ho niekoľkokrát navštívil ako tamojší učiteľ, zabával ma vtipmi, básňami celé hodiny. Vedel veľa vyprávať za „pakľík dohanu“, pravda, ja som vtedy ešte nevedel, či by som mohol voľakedy upotrebiť jeho výplodov.

S inteligenciou sa rád stýkal nielen preto, že dostal na dohan, ale i preto, že bol na všetko „kivanči“. Prejavoval záujem o všetko, v čím mohol byť poučený, alebo k čomu mohol povedať svoju mienku opretú o skúsenosť. Získaných skúseností užíval k poučovaniu iných. Pracovať nemohol pre zrak a preto dlhé chvíle trávil v rozhovoroch s každým., s kým sa stretol len v lete, v zime, keď už nemal čo fajčiť, zašiel si občas k panu farárovi.“ Jich milosc, povim jim šumnu hištoriju“ – Pán farár vedel, čo je jeho povinnosť. Zriedka chodil sám, väčšinou doprovádzala ho kopa detí túžiacich zvedieť, čo nového. Bol akýsi „dedinský rozhlas“, ktorý všetko vedel a nikde nebol. Slávny doprovod detí len čakal, kde sa starý usalaší, aby unášané prúdom lahodiacej reči, rozplyvali sa blaženosťou. Svoju činnosť začal hneď po príchode do Ameriky a „mal som toho už jednu hrubu kňihu, aľe chtoška mi ju ukrat“ – sám hovoril.

Námety berie z každodenného života. S jemnou ironiou, výsmechom hovorí každému pravdu, bez toho, aby ho urazil. Paroduje slabé stránky jednotlivcov alebo celej skupiny. Skresľuje veselé i smutné príhody, podáva charakteriku komických osôb, skratka všetko, v čom sa prejavuje život i všetky jeho modifikácie.

Reč je prostá, neumelkovaná, uhladená a najlepšie vystihuje miestny dialekt.

Vyjadruje sa jednoducho, plynne a výstižne, neužívajúc obvyklej pomôcky pri vyjadrovaní, „ta“= (izeé), čo práve nasvedčuje jeho veľkému nadaniu.

Kde tu užije výrazu maďarského, lebo sa mu lepšie hodí do rýmu. Materiál zobral som priamo (3), ostatok nepriamo. Na žiadosť zozbieral mi to Hrabčák 18 ročný, hoci materiál mi bol dobre známy. Keď som mal pripravené „básne“ pustil som sa za pripovitkami, ale nebolo rozprávača. Kde ho vziať? U nás nebol žiadane. Bol tu kedysi Ďuri Baňik, známy po okolí ako silák a dobrý „pripovatkár“, ale ten už nebol medzi živými.

Vybral som sa ako exekutor s aktovkou pod pazuchou a hýbaj hľadať poviedkára. Zašiel som do susednej dediny k ujkovi, ktorý celý Zemplín precestoval a všade a všade ho znaju, že voľačo múdreho povie, poradí. Len čo som prišiel a povedal príčinu príchodu, už aj mal dvoch napohove. Jeden z nich bol Gabani a druhý Petruška, obidvaja z Oreského.

Gabaňi 56 ročný, 1,60 m vysoký, slabšej telesnej štrukúry, osmahlý, čiernych usmievavých očú, ktoré mu svietia ako uhlíky po oboch stranách primerane zdurelého nosa, takže robil dojem smejka. Ženatý bol, ale so ženou nežil, pretože všetok svoj majetok, ktorý mala, kým on bol v Rusku prehajdákala s druhými. Pri návrate domov dozvedevši sa všetko od známych vyhnal ju od seba a dnes ako vraví „śedzi s cigankami na pijacu u Michalovcoch a čeka, kec ju pridze dajaka židovka zavolac daco pomohnuc.“ Nečudo, že nezažijuc aňi trochu rodinného tepla občas si upije – „da duši, co žada“ jak vravi, pokuri papery, od čoho je už „segeň zadychľivy“.

Rodom Humenčan – Soták „zmescickej fameľiji“pochádza a ako taký vyučil sa za garbiara a murára. Tým časom býva v Oreskom u Janka Macika „na počlivosci“.

Vie slovensky, maďarsky sa naučil ako tovaryš v Ujheľu a v ruskom zajatí rusky, vie čítať i písať. Rozpráva čisto, spokojne, plynne ale dosť rýchlo, takže prvykrát kým som si nezvykol, zachytil som lem začiatok a koniec vety. Rozpráva smelo a nevyruší ho ani smiech ani poznámky poslucháčov, ktorí unášaní širokým prúdom vyprávania nepozorujú nezrovnalosti, ktoré môže pozorovať zapisovateľ resp. čitateľ. Svojou chladokrvnosťou, pohotovosťou, obratným vyjadrovaním vie natoľko upútať poslucháča, že dávno po skončení, dívajú sa naňho s otvorenými ústami. Ja tiež som sa hocikedy zabúdol a prestal písať, až keď ma on na to upozornil. Rozpráva síce „sotácky“ ale po mescicky (t. j. všade miesto našeho a je e a miesto part. (o)u = l. ) veď naši remeselníci neboli bárčo, keď ešte remeslo malo zlaté dno, príliš vysoko si niesli a tedy i rečou museli sa líšiť od „sprostákov“, ako vravia.

Tieto pripovatki sa naučil ako učeň pozdejšie ako tovaryš od spolutovaryšov.“ Kec sebe poľihaľi už hente starše začali hutorec a ja sebe to šicko do punkta zapametal. Dňeš kebi mi čul i dześec ras, ta bim na druhi dzeň ňeznal“ sám hovorí.

Pripovitku začína vše rovnako: „Bulo, dze ňebulo. . .“ Zakončenie však upravoval podľa ukončenia deja. Dej končiaci sa hostinou takto upravil: „Aľe ja bul na tim veśeľu, daľi mi taňirik poľiuki, aľe to bula mocno horuca. I pita odomňe Janko Macikov, tot co śi u ňoho bul: „Daju mi kuśčicko, Pišta, daju“. Ja mu nescel dac, bo sam mi bul mocno hladni, ale vun še ľem pital i nateľo me pohňeval, že ja zál totu poľiuku šmik! Mu zňu do hlavi. I oparil mi mu hlavu, zato ju ma taku holu. Alebo: Daľi mi jeden hičeľ a ja totu hičeľ hriźu a zubou ňemam. Michalou Miźo pita odomňe: „Daju mi,Pišta, dakuśčičko toho mesa.“ Ja śe napaľil, že ohrizam hičel a ňemam zubou, šmik do ňoho s totu hičeľu a ic opatrec či ňema zlomenu nohu. Dej končiaci sa smrťou upravil takto: Ja bul za mechom vody, mech bul s koľikom poviazany, s porvislom podparty. Mech śe rospuk a ja aj tu cup. Deje končiace sa ináč, takto upravil: Išol čutkar z Michaľovec, jak potrubil ta bul koňec.

Poslednú „pripovatku“ som zapísal od Petrušku – 65 ročného pastiera t. č. bývajúceho v Oreskom. Menší chlapík, širokých ramien, sivých očú, medzi ktorými mu trčí červený nos ako zemiak. Bol kedysi bírešom a tam že sa naučil toľko pekných „pripovadok.“

Podľa dobrozdania ujkovho údajne má byť ešte lepší rozprávač než spomínaný už Gabaňi. Nemal som veľa šťastia s ním. Ponúkol som mu tricať korún za deň, len aby mi vyprával, odmietol s poznámkou, že v zime aj za lacnejšie bude vyprávať. Bol by som ho azda získal, ale prišla do toho ta nešťastná mobilizácia, ktorá mi vzala chuť do všetkej práce, a ako branec som netrpezlivo čakal na povolanie, davši si predom do poriadku duševné veci. Opravdu za mobilizácie a zvlášť po vyzeralo to u nás a na okolí ako po pohrebe. Celým krajom vládlo hrobove ticho, iba kde tu z podstienka ozval sa vzlykot babičiek, práce už neschopných, alebo veselý pokrik drobných detí, ktorých nemohla ani zvesť vojny vyrušiť zo zábavy.

Nakoniec nevynechal som zo svojej zbierky ani piesne, ktorých tu uvádzam veľmi málo, pretože som s časom nestačil. Väčšinou sú to „starodávne“ skoro zapadnuté. Mladých viac bavia „šlágre“ ako krásne slovami aj nápevom ľudové piesne. Iba kedy – tedy objaví sa dievča, ktoré začína „dzifčic“ so starou piesňou „do stola.“

Cez prázdniny 1941 zozbieral som 17 „pripovidok.“ Podaktore z nich som zachytil od starých rozpravačov, iné od nových, o ktorých sa v krátkosti zmienim. Prvý, s ktorým som sa zoznámil je Jozef Antorči, 32 – ročný „územčistý“. Chlap, narodený v Ptičom, tamtiež príslušný a prebývajúci. Inteligentný sedliak s dobrou pamäťou, čistou, jadrnou a plynulou rečou. Všetky tri „pripovitky“, zapísané nie z vypravania u nás známeho rozpravkára Juraja Baníka.

Druhým je Kazimír Cap, 50 ročný obyvateľ obce Ptičie, tamtiež príslušný. Pôvodom svojím je Poliak. Precestoval Poľsko, Franciu i v Nemecku bol v mladosti. Od 1918 bol hájnym ( Kamenici n/Cir. ) u grofa Andraššyho, po prevzatí grofských majetkov ČSR bol prevzatý i on ako hájny. V Ptičom je už dobrých 15 rokov, ako taký dostáva sa do styku s rozmanitými ľuďmi a preto sú jeho skúsenosti i v tomto obore veľmi bohaté a vzácne.

Tretím je Jozef Balaščík, 19 ročný šuhaj z Ptičieho, syn s dobrou pamäťou. Rozpráva pomaly, jadrne, plynne a hlavne doslovne ako to sám počul. 5 som napísal.

Ján Martiľák Bodejko – môj starý otec charakteristiku ktorého som podal už v predošlých zbierkach.

Najcennejším rozprávačom mi bol Ján Babinec, 87 ročný Ptičan, robotník. Jeho povolanie poskytuje mu umožňuje stretávať sa s ľuďmi všetkých vrstiev. Má veľmi dobrý pozorovací talent, spojený s kombinačnou schopnosťou, ktorá je podporovaná dobrou pamäťou. Čo raz počuje, to vie a nielen že vie, ale vie to i reprodukovať, podpísať lahodným spôsobom. Rozpráva dosť rýchlo zdôrazňujúc určité veci, čím predchádza monotonnosti a dej stáva sa putavejším. Už sama „pripovitka O śvecku krasu“, ktorú pokladám za najkrajšiu v tejto novej zbierke, je dôkazom jeho nemalého nadania. Všetky od neho podchytené „pripovitky“ počul. Napokon podchytil som jednu od svojho otca 52 ročného. Ten ma zas ohromnú pamäť. Počul ju od nebohého Juraja Baníka.

V druhej zbierke ľudových tradicií sotáckych, zozbieraných letos o prázdninách, podávam celkom 11 „pripovitkou“. Z týchto iba jedna O ritiria je pripovitka v našom slova zmysle, ostatné desať sú historie, esterije, ako sme si to s kolegom Šárgom označili.

Klapancie som nemohol zachytiť preto, že som nenašiel dosiaľ na ceste za pripovitkami skladateľa toho druhu a jednak za to, že stary Šanta Fučka ostal v zahanom území v Cejkove, hoci viem, že materiálu by mal na sklade hodne. Bohužiaľ, nebol s ním možný žiaden styk ani osobný ani písomný a preto i tohoročná zbierka postráda jeho výplodov. Je celá prozaická aj na piesne.

Z celkového počtu „pripovitkou“ 11, väčšiu polovicu 6 tvoria pripovitky zachytené od Petrušku, ktorého čiastočne známe z minuloročnej zbierky. Je papierom dosiaľ činným v svojej službe, ktorý svedomite plní Oreskému.

Je menšej postavy – územčisty aľe nebivaly ako u nas vravia. Ma 66 rokov a pri tomto úctyhodnom veku je ešte celkom svieži, a môže kravy pásť. Zdravý vývoj tvári poukazuje na dušenú spokojnosť, v spôsobe chovania . K ľuďom sebe rovným i nerovným odzrkadľuje sa nestrojená slušnosť, prívetivá prítulnosť, po našom takzvaná “vľudnosc“.

Je zaujímavé, že k svojmu veku zachováva primeranú vážnosť vždy a vo všetkom a vôbec nežartuje. Najradšej rozpráva o dobrých časoch, keď ešte pastieral u grófa „Mňe bars dobre bulo u pana Komenciju žmi mal, svoju kravu i ceľe. Mľika masla bolo dosc, ba gu tomu žena každi dzeň predala 4 – 5 ľitre. Do roka źmi vychovali 5 śvyň, ta i peňeźi bolo.“ A čom sce sebe nenašporovali?“ pýtam sa ho.“ Ňebolo jak. Mau źmi pecero dzeci a to znaju, kec jesc dzeci treba i na ňich a do ňich. Vec uš takoj vojna prišla a u vojnu všelijak.

Po vojňe pán dau mi vyhovic asi 3 600 zlatouki vystupny. Ňetrebalo mu uš teľo služobňictva, bo majetok mu rozparcelovaľi a ochabiľi mu ľem teľo co moch žyc. Tak ja prišou do Olaskoho, pojednau śe tu za pastira, postavau mi sebe chiśčinu ta śe trapu pomali.

„A ot koho sce śe naučiľi teľo pripovitkou?“ Kec mi pas kravy u pana iśče za porobka ta me śe tak večarami a to najvecy u źime poschodzilo stary i mlady do dakotroho bireša a pojeden co znau pripovitki, kotry bou u Amerikoj, kotry bou śviata spobovaty, ta besedovel. Ta co mňe mladomu chlapčiskoj bolo sebe zapametac. Dňeś mi sebe ňebudzem zapamatac co mi učera jit.“

Pretože Petruška pasie kravy od „Horkovej nedzeli“ až do pozdnej jeseni za každého počasia, nie je možné ho zastihnúť doma iba v noci. Zbierať bolo možno jedine na poli pri kravách. Zasobil som sa zavše na celý deň polninami a išiel s Petruškom na celodenný výlet zbierať pripovitki. Pripadalo mi to vždy ako Pan Anonnensis na venkově aneb putovaní za novelou, lepšie s tým rozdielom, že ten Anonnensis bol som ja. Takto v rozhovore a v priateľstve stravili sme celý deň. Obdivoval som ho vo všetkom aspoň naoko, aby mi viac povedal, dal sa ňím poučiť, čo ho ovšem blažilo, že môže viac uplatniť svoje životné skúsenosti.

Rozprávač je dobrý až na to, že je trochu suchopárny. Reč jeho je síce plynná ale bez šťavy, ozdob a trefných poznámok, ako som bol na to zvyklý u Gabaňiho.

Oreská obec bohatá je v Michalovskom okrese, severovýchodne od Michaloviec v peknom kraji, kde vlastne sa používa najúrodnejšia časť Zemplína, súvisiaca na juhu s rovinou (dolinou) sobraneckou, na západe s michalsko – trebišovskou. Zo severovýchodu je chránené pohorím Chomom, na upätí ktorého pozdĺž malého potočka je rozložená paralelne s pohorím celá dedina. Pohorie Choma tiahne sa ďalej niekoľkými hrebeňmi smerom na Brekov, kde na druhej strane oproti nemu vo vzdialenosti 400 metrov pnú sa na strmom kopci ruiny hradu Brekova, ktorý bol a je kľúčom pri prechode do doliny Podvihorlatskej.

Obyvatelia sú roľníci, zaoberajúci sa nielen orbou a obrabaním pôdy, ale aj ovocinárstvom a pestovaním viniča tuná už veľmi pokročilým, z ktorého majú veľa ráz lepší úžitok (výnos) než z výnosu hospodárstva. Oreské je obec, ktorá vedľa Vinného môže najviac ovocie produkovať. Kultúrne je obec vzhľadom na iné okolité obce dosť vyspelá o čom svedčí racionalizácia hospodárstva, povedenie vodovodu, založenie Potravného družstva. Chybou a hanou kultúrneho vývoja je, že v dedine okrem dvoch učiteľskych sil niet žiadnej inteligencie, i keď všetky predpoklady pre kultúrny rozvoj má, hlavne ľud je zámožný.

Jednu historiju „O kľučaria“ zapísal som od Andriša Chromoho z Chomca. Má nad 65., starší človek, práce skoro neschopný. Vie čítať, písať, ba dokonca prajavuje zvláštny záujem o čítanie nábož. kníh.“ Pripovitki“, ktoré vie, väčšinou ich čítal z kníh, alebo ich vie z počutia.“ Byu źmi u Amerikoj a tam źme vecej byvali na burza. Po roboce, kec me ňimaľi co robic, ta me sebe povedaľi. Adno-druhe a dakedi i pripovitki.“ Chcel mi povedať viac, ale nemohol si spomenúť.“ Večer źmi seba rozdumau, co ci mam hvarec a ceper paľe pac, synu moj drahi, nesce mi prisc ani jedna na rozum. Kebi byla Roza doma, vona bi mi napomohla, ta bim ci povedal, ta čom bi ňe?“

Ako rozprávač sa mi pozdáva. Rozpráva nie rýchlo, stredným tempom, dosť zaujímavo a o látke, o ktorej vraví, hovorí presvedčivo a vidieť že ju ovláda.

Tú historiju, čo ju vyprával,vedela aj jeho dcéra Roza doslova. Raz sa bol zmýlil a chcel prejsť do deja inej rozprávky a ona automaticky mu pripomenula ako ide ďalej.

„Vona uš ľepši jich zna jak ja, ja uš šitke pozabudau od veľkej starosci. Šitko na mojej hlave. Odkedi mi źec pošou do Kanadi, muśim sám z dzivku robic a išča i toto grajcaria, co źmi mu požičiu na drahu, beťar, nevraciu, sám ja muśim trapic źňu a pomaly me už zaplaciľi Paľa, sinu moj ľuby, odkedy pošou aňi piśemko nenapišu a uš šesty rok.“

Tretím rozprávačom mojím bol Jozef Hirják, Zajarku, bratňak mojej matky, 19. ročný obyvateľ a príslušník obce Chomec. Reprodukoval mi pripovitku „O šustra“ o kačim zyransku, ktorú u nich povedal Šargom spomínaný už žobrák Čurilla z Belej n/Cir.

Firjak má dobrý roprávací talent a primeranú pamäť k tomu javí záujem o pripovitky a piesne jednak preto, aby sa mohol blýsknuť medzi svojimi rovesníkmi a potom aby mne mohol povedať. Ak je rozprávka väčšia, dej zauzlenejší, dá si ju povedať dvakrát a potom ju skúša povedať sám a robí to dotiaľ, kým ju nevie presne a zaujímavo reprodukovať.

Posledné dve povedal mi moj dedo, Ján Mastiľák Bodejko z Ptičieho. Je strednej postavy 165 vysoký, plecnatý, čiernych prenikavých očú, čiernych vlasov, prísneho vzhľadu.

Rozpráva dosť chytro, rázne srovnávajúc miesta, osoby v rozprávke s miestami a osobami, konkrétnymi v dedine. Čítať i písať vie. Veľa rozprávok čítal a vždy spomína

„Śidzem mudrych majstrov“ – Rouža Sandora, Rinalda Janošika. Knižku o Rinaldovi som doma našiel ako i polovicu česky písanej knihy o Janošíkovi. Bol štyrikrát v Amerike a dvanásť rokov birovom v Ptičom. Za „jeho birovstva“ každému remeslu sa rozumel, vždy spomína – lachtovil Bači Baňik, známy rozpravkár.“ Tot znau pripovitkou, toho kebou źyu, bou byś nazapisuvau.“ Od toho sa zaiste nietkore naučil. Už i ja ako gymnzista som počúval rad Ďurika. Sľubil mi, že na „sviatki“ pripovi 8 raza a o perecovom diźdźu.“

„Aňi po oreskim ci śe ňetreba blukac i ja bi ci teľo povedziu.“ Ani by som nemusel od toľkých rozprávačov zbierať keby bol nebohý Gabaňi žil. Toho roku v jari zomrel najlepší moj rozpravkár. Jeho odchodom stratili sme my Zemplínčania veľa materiálu cenného, ktorý sotva už zozbierame v takom podaní, v akom by sme ho mohli zachytiť od neho. Iba dnes po jeho smrti si ho viem oceniť a to tým skôr, keď je ťažko nájsť takého rozpravkára akým bol on. Formy a spôsobu jeho podávania deja poslucháčom nedosahuje z mojich rozprávača žiadny.

Gabaňi bol rodený rozprávač. Azda nebolo mrtvého v Oreskom a inde, kde sa práve on zdržiaval, že by pri ňom ňebol. Je u nás v Zemplíne taka običaj. Keď dakto v rodine zomre, povolajú z dediny „gu umartomu“ na noc chlapov, aby sa s nebohým žijúci neprestrašili. Chlapom, ktorí sa tam zídu, prinesú pálenky a oni tam trávia dlhý čas hrou v karty, alebo, keď niektorí z nich vie rozprávky, rozpráva im, aby tak zahnal trpký žiaľ. On vedel rozprávať, lebo sám mal bohaté a vzácne skúsenosti, jednak z počúvania mnohé rozprávky sa naučil a vedel ich tak zaujímavo podávať, že počúvajúcemu sa pred očami

odohrávaly. Ako vedel svojím pathetickým predmetom rozosmiať počúvajúcich, tak isto vedel dohnať k slzám. Škoda, že nemáme zachytenú ani jednu „pripovitku“ o kostlivcoch o strašidlách, prednesenú pri takýchto úmrtiach.

Zbierku zakončujem piesňami v počte 30. Väčšinou sú to balady čiže tzv.“ piesňe do stola“ až na č. 1, ktorá je vlastne uspávanka spievaná obyčajne matkou prvorodeniatka.

Materinské piesne zachytené sú väčšinou od mojej starej matky Márie Barlášovej, od svojho otca Štefana. Dej vyjadruje radosti, žiale rodičovské, vyskytujúce sa v každodennom živote.

Materiál do IV. mojej zbierky veľmi ťažko som zháňal. Keď som ja mal čas, nemal ho môj rozprávač, a keď už mal dosť času, nemal som rozprávača. Objavil veľmi dobrý rozprávací talent u Jána Kareja, obyvateľa obce Ptičie. Človek ináč nevšedný, vtipkár, s dobrou výrečnosťou a ako ho i volajú „volušgrajcar“ taký človek, ktorý ku každej veci má svoju vtipnú poznámku. Pamäť má neobyčajnú, pamätá si pri rozprávaní každú maličkosť.

Všetky rozprávky vie z počutia. Chudobný je a ako taký odkázaný je na svoju chytrosť a dôvtip, ako vyžiť z terajších časoch zo samých dvoch rúk. Obchoduje s koňmi.

O mlinarsku dziuku

Bul jeden mlinar a mau jadnu dziuku. Na druhim valaľa bulo veśeľi joho familia robila, ta i joho povolali.

Vun jak otchodziu, dziukoj roskazau, cobi ňedala z domu ňič ňikomu. S tym śa zabrau a pošou. Zanedluho potim, jak pošou, prišou jeden žobrak a bars pitau muki. Vona mu tej muki i dala. A vun tut žobrak porobiu s tej muki ot samoho mlyna do valala peśňik. I tak, jak mlinar išou domou z hosciny vun tut peśňik z muki vidziu od valala až po svoju chižu.

A vun na ňu“ „Ta co ja ci povadau, že bi ty ňedala ňikomu ňič z domu a ty dala jakomuś bitangoj muki a vun z ňej zrobiu peśňik od mlyna až do valala. Zrubal bym ci hlavu, aľe ci ňezrubam, ľem priňeś klat.“ Jak priňesla klat orubal jej obidva ruki. Kec jej uš orubal, poslal ju śvat za očima.“ Ic dze ce dva oči povadu, ňimaš u mňa vecej masta!“ Vona śa pobrala i pošla śvatom. Jak už dluha chodzila, prišla do jadnoho pana kerty tak, že vona śa u tej kerca hodovala, bo, ňemuhla inakši žyc, najesc śa nemohla, bo ňimala ruk.

I vona za tut jeden tizdzeň bula u tej kerca a ovoc ohrzala. Aľa tut pan, co jeho kerta bula, mau jednoho syna, takoho uš na žeňeňu. I vun jakoś obačiu, tota ovoc je ohrizana.“ Ptačok, ňeptačok, chto by to tak ohryz?“ Vun ras prišou, obačiu ju tam a tak za ňu, za ňu i ulapiu ju. Mocno śa ho bala, že ju budze bic. Vun na ňu šumna zašou.“ Ňebuj śa ňič, ja ca ňebudu bic, ľam pridzaš a budzaš moja žana.“ Tak vun ju povit do burku a povedziu svomu occoj, že vona muśi buc joho žana. A ocec na ňoho: „Jak ju viźmaš za žanu, kec vona ňima ani jadnej ruki, jak budza robic, jak źňu budzaš žyc?“

„To šitko jednom, ja źňu budu žyc a chcu ju za žanu.“ Zrobiľi veśeľe, priśah śa z ňu i žyľi. Po roku požehnau jim Panboch dzecko, chlapca. Išľi ras na špacirku po tej kerca. Vona s tym dzeckom, dzecko jej privazaľi na perśi, vona ho ňasla a tak išla. Jak idu, ras zajac vibehňa, hen do stroma, tu do stroma uderi, śľapy buu. Tam bula jedna studzinka a tut zajac skočiu do tej studzinki, doras prepatriu a uš i ucakau prosto. A vona na ňoho, nuža sebe hvari: „Ozda by i mňa ruki vyrośľi s tej vody, kec toto zajac tak biu do stromou a ceper prepatriu.

I doras vun jej odvazau dzecko, vona obracila kikec zamočila, vyrosla jej ruka. Obracila i druhi, zamočila, i druha ruka jej vyrosla. Radosc veľika, už ruki ma. Vraciľi śe nazat, zrobiľi veľiku hoscinu z radosci, že ma žana ruki. Žyju śčeslivo dodneś.

O popa.

„Jusku, keby ty znal, co śe stalo u Porubkoj?“ „Co?“ „Tam u Porubkoj ma pop veľo śviň i kornaza trimal, dvoch kornazou. Aľe jaki to obyčaj, že každy pan vyjdze do poľa opatrec svojo statki. Tak i pop vyšou opatrec svojo śviňe, jak śe mu richtuju. Jak prišol na poľo, jeden chlapecy na šancu ľežel a pop śe ho pyta: „Ľem sam śi tu?“ „Ňe, pan preveľebny, i Janko tu.“ Pop śe ho pyta, že dze je? „Oľe ho zavolaj!“ - hvari mu. Chlapec podvihňe hlavu a vola: „Janku,hou! – poc heu, bo ce pop vola!“ A Janko kričí: „Usram popoj i tebe!“ Pop s toho śe zabral ta pošol pomedzi śviňe, aľe tam bol mocno suchi jeden kornas, ta śe pop pyta, že čom toto kornas taki suchi? A chlapec mi odpoveda: „Pan preveľebny kec voňi teľo praśat naroba jak von aj voňi budu taki chudy jak ten kornas.“ Pop vidzel, že s chlapcoma ňič dobroho śe ňeporadzi, zabral śe a pošol domu. Dal sebe povolac jich occa na faru a šycko zopakoval, jak śe ź ňim povodzilo tam. A pop prave večeral a mal pred sebu virśľe a ocec jich mal kij u rukoch a začal ź ňim do źemi durkac a povada: „Ja jich macir zasranu, ja kec pridzem domou tak jich budzem s tim kijom bic, co taki kolbasy budu srac jak predňima na stole.“ Pop zo šyckoho vyhnal staroho von. Na druhi dzeň rano, kec išol pop hore valalom prave stara Kondaska prala na jarku šaty. Von je zaś rozpovedal, jak śe mu povodzilo z jej chlapcoma i z mužom.

A vona mu na to odpovedala, že vona dobre zna, že jej chlopcy i jej muš ňeznaju jak śe maju s panoma dohvarac, aľe vona zna, bo panove sú také na počľivosc jak śviňe na hovno. A tak s toho pop ľem z ruku machnou a povedzel: Šycki su jednaki, ňimam z vami vecej ňič do roboty.“

O popa a o cygna

Išol cygan do popa na faru pytac dajaku źem na kendericu. Pop bol zvedavy jak cygan zna kendericu sadzic a jak zna viňčovac pritym. Pošol cygan sadzic a jak uš posadzil ta i pop uš natedy tam bol ta i paľenki priňis. Dal cyganoj a kaže: „No vinčuj, cygan!“ Cygan vźal poharik ta poveda: „Co by taka tota kenderica narosla, že jak do ňej jich milosc ujdze, že by aňi źem aňi ňebo ňevidzeľi!“

Cygaňi dakedy male boľi ta mac jich hodovala. Jak porośľi ta śe uš i požeňili „dzeci maľi.“ Mac starla a jak stara žena chorľavela taj i umarla. No, ta jak vona umarla, pośľi cygaňi na faru gu pľebanoj, ta co by ju pochoval. Pľeban chce peňeźi. Pošol jeden. Nič, ňima peňeźi. Druhi tiš. Toho śe pyta pľeban či ma peňeźi. I tot že nima. Tak pošľi obidvoma iśča nazad domou dagdze žyčac. Dze pojdu žyčac? Tak voňi śe dohodľi danačim. Jeden pošou na predok a druhi macir medzi gingi a uš ňeśu macir na faru,už ňezdobrym. Tot jeden poklope, vošou dnu a tomu vonka nakaže coby na jeho povel prišol źňu, bo na ganku u forcimru čekal. Tot zaklope, ujdze dnuka a pop na ňoho: „Ta co, cygan, maš peňeźi?“ Ňimam, ta ňaj pridu ju pochovac, jich milosc. Ňe, cygan! Cygan s kalapom do źemi a poveda: „Ta kec ňepridu ju chovac, bo ja ju choval do śmerci a po śmerci ňaj ju pochovaju voňi a ňaj ju i pojebu! A smariu ju tam.

Cyganoj dzecko umarlo, ta tiš ňimal peňeźi, ta pošol robic dzeň abo dva, keľo tam bol a vola popa. Pop peňeźi chce a cygan povada: „Jich milosc, ta ja jim robil.“ „Ta za to graciju!“ hvari pop. No, ta uš ľem ňaj budu taki dobry, ľem ňaj pridu ho pochovac, ta uš jim zaplacim. Dal śe pop upytac i prišol dzecko pochovac. Po chovaňu pridze cygan na faru ta zaś na popa.“ Ta jichmilosc, ta co zaslužyľi?“ Ośemdześt bankouki. Ta jichmilosc, dvaras gracija a dvacec bankouki ňej daju nazad!

U jednym valaľa bola mac a mala dziuku, trabalo jej tak prez ľasa isc do cerkvi mirovac śa. Jak išla pres ľas a jeden pastir, co kravy pas, ta śa jej pyta: „Ta dzejdzeš, divočko?“ Ja idu śe mirovati. Joj, tot ja uš šytkich pomirovau lem uš ty ostala! Ľihaj heu, ta i tebe pomiruju. Ľahla ta ju pomirovau. Pošla domou kaľ iśča ľudza s koscela nevyšľi a mac na ňu: „Dyuko, ta uš si sa pomirovala?“ Uš, mamo, jak do mene uchpau jak našoho Rejty roch až se mi dolou udicu obyuka zľala.

Oj, dyuko, ta ty se jebala. Ne, mamo, ja se nebojala. Jak do mene uchpau pošlo bulkotajucy hore čerivom. Ta tak, dyuko, ty se pomirovala.

O cygana.

Bola jedna cyganka taka šumna a mala syna tiš taki bou šumny. Von źňu chodziu do ľaša na prechacku. Von ju chciu ju (precahnuc) pojebac a mac mu nechcela dac. Von všelijak od ňej pytau, aľe vona i tak nechcala dac. Pošou kupic kilo slaňiny, jeden chľip aji ľiter paľenki. Duma sebe: „Mac śa opije ta vona už da.“ Tak rano pošou, pochovau do jednoho kriaka chľip, do druhoho kriaka slaninu a do trecoho paľenku. A jak iśli rano na prechacku, ta jak už dochodziľi gu tomu kriakoj, dze bola slaňina, ta cygan začau patrec do ňeba a povadac.“ To ňemuze buc prauda!“Vona na ňoho: „S kim śa radziš, synu?“ Z Bohom. Ta co ci Boch poveda? Povada, že u tym kriaku jest slanina. Kec povada Boch to tedy tam muśi buc, ta ic opac! Pojdze, vyňe slaňinu. Idu daľej a cygan zaś patri do ňeba a hvari: „Aľe to uz nemoze buc prauda!“ Ta co ci synu, Boch povada? Že u tym kriaku jest chľip. Pošou, vyňau chľip. Idu daľej, cygan zaś patri do ňeba a hvari“ „Ta toto doista ňemuze buc prauda! – Ta co ci, synu, Boch hutori – pyta śe mac. Že u tym kriaku jest paľenka. Ta ic, veś ju! Pośidali sebe ta, śa nejedľi, napiľi. Von pyta od cyganki, ňeda. Cygan sebe duma: „Škoda mojej slaňiny i paľenki i šickoho!“ Zabraľi śe ta idu ďalej. Cygan zaś patri do ňeba a hvari: Ta toto uz ňemože buc prauda, to ny ňijak ňemoze buc prauda. Ta co, synu ci Boch povada? Ta že by ja tebe mamo, pojebal.

No, synu, kec tak Boch kaže, ta ľem tedy na!

Boli tromi panove a śa chceľi žeňic šycki tromi. Jeden z ňich chciu co by žana ňimala ňič. Našla śa pre ňoho jedna taka. Jak śa požeňiľi, śe zyśľi a śa radza co chto robiu zo ženu.

Tamty dvomi povadaľi a tot ňeznau povadac ňič. Prišou domou smutno a žena śa ho pyta, co mu.“ Ty mi nepomožeš s tym. Ľem povic, ja ci s toho pomožu. Ňič, ľem toto, že me boľi tam šycki tromi a me śe radziľi, co kotry zo ženu robic, ta ľem ja ňič zo ženu nerobim. Ľem teľo? S tym sebe pomožeme, šuster zna zrobic. Ta co treba zrobic, ta ľem ňaj zrobi, ja ci dam šycko, co triaba. Ňič netriaba, ľem dześec tiśic, dva mechi śľivok, dvoch baranou aji korec miadu. Vona pošla z dajakima čavargošoma, peňeźi śycko, co jej dau, preonačila, prehajdakala a vracila śa domou. Uš ženo? Uš. Ukazala mu šycko, calu zobriku. Ta jak to? Ja dau dvoch baranou a ňit ľem taka platka, ja dau dva mechi śľivok a tu ňit lem jadna kostka. Jak śa dostau do miadu, ňechciu ňič aňi peňeźi aňi śľiuki, ľe, kec von mau miadu.

Bola jedna mac a mala syna a syn śa ňechciu ožeňic, bo śa bau bidy a mac śa mu kazala žeňic. Syn jej povada: Ja śa ňebudu žeňic, bo bida kusa.“ Synu bida ňekusa, poj hen ja ci ukažu. Čakajce mamo, ľem sebe priňeśu paľicu, bo ja śa boju. Mac ľahla na lauku a podvihla kabaty a von taku dluhu paľicu priňis, co od dveri aj na priadok na lauku dostau. Pootvirau sebe dvere, oblaki, co by mau kadzi ucekac a s paľicu po bida.“ Jir bida.“ Jak poradziu, tak das triras a mac śa śmiala, tak śa śmiala, že śe až poperdzela a von neki vonka.

A von jak vidziu, že bida za ňim ňejdze, mac ostala na štret chižy, povada: „Mam, povadaš že bida ňekusa a čulaś jak na mňa zvirčala.“

Tak von śa neoženiu ňigda bo śa bau bidy.

Tak u jednom štace ňemoš bolo dostac masa. A jeden chlop pošol za hrajňicu a kupil kravski vima

Jak kupil a neśľebodno bolo taki prez hrajňicu preňisc. Dze von toto maso schoval? Vźal toto kravski vima a dal ho do nohavic. Prišol na vlak, śednul sebe na lauku, vedľa ňoho, proci ňomu śedzela jedna dama. A von ňemal na nohavicoch jednu gombičku zakapčanu. Vlak jak obyčajne dirga a jeden cycok mu vyšol von. A paňi śe mu haňbi povedzec, že by sebe to schoval. Prišol konduktor, paňi upozorňuje konduktora, aby mu povedal, nechsi to schova. Sakra chlope, prečo si to neschováte? Chlop popatri na damu i na konduktora a pozre si na totu cycku. Upchal ruku do keśeňi, vycahnol noš, z ľevu potrimal cycok, a s tym nožom odrezal a vyrucil von. Dama zjojkla“ „Veď ja som vam ňekazala to odrezac ľem schovac.“ Čerta mi potym jednym veď ešte štiri mam. Joj, tot fajny chlop! Kec jednoho odrezal a štiri mu ostali, takoho by mňe trebalo.

Buu jeden drotar a znau do plaňitou. Tak u ľece śdziu pod chižu i nocovau na nasypi. Ľehnuu ta i spau jak to dakedy. A položňica mala zľahnuc ta stukala na chižy. A tut drotar ľem Boha pytau ľem eśči ňe, co by iśče ňe bo plany plaňety iśľi. A jak dobry plaňity iśľi, povedau, co by dzecko prišlo na śvet. Tak drotar toto povedau, jak śe dzecko našlo, že tut človek budze śčeśľivy, co toto dzecko budze mac, bo toto dzecko budze mac šycko, co sebe od Boha zapyta. A sluha toto počuu, jak joho matka zaspala, tut zarezau kohuta, ta jej prsk omasciu s krevu a dzecko vźau ta ho hodovau. Ožeňiu śe ta dzecko hodovau. Ta tak zbohatnuu, že uš ňebulo bohatšoho gazdy, tak zbohatnuu pri tym chlapcovi. Ta jak priśľi ľudze, dze śe dzecko podzelo, teľo, teľo, priśľi ľudze ta odsudziľi, že śi dzecko źedla a spaľiľi ju za to na chotaru ňevinnu. Chlapec chodziu do školy, dobre śe učiu už mu bulo dvanac roki, tak joho dzeci, co mau, i tota žena na ňoho vriskaľi“ „Ty, ňimaš occa, ty kopiľak, ty toto, ty hento.“ A chlapec od maľučka tam buu ta ňeznau, jak śe źňim stalo, jak pochopiu. Chlapec vyšou von, kľenul pod ňebo a pomodľiu śe a pytau Pana Boha, co by Pamoch toho človeka, co ho tu privit za psa obraciu a tut pes co by ho priprovadziu gu joho maceri tam,dze śe rodziu. Jak śe mu ocec psom stau, chlapca provadziu tam, otkeľ ho vźau. Pes napredok a chlapec za ňim. Dze prišou na noc ta śe pytau ľem dze najstaršy človek. Večar jak ľihau spac, ta psovi davau žyracy uhľli a pes toto źyracy uhľi požar. A ten človek stary poveda: „Teľo roki mam a ja iśča toto ňevidziu, coby pes žyracy uhľi pojit.“ A chlapec na ňoho: „Bači, či čuľi vi dakedy. Co by matka dzecko źedla?“ Ta o tom, synku. (išča) ňepočuu“, bo iśča daľeko buľi.“

Priśľi na druhi dzeň ic. Iśľi coby dzeň, priśľi zaś do jednoho valala. Zaś śe pytau dze najstarši človek tam na noc. Zaś da psovi žyracy uhľi.“ Teľo roki mam a ja iśči ňevidziu, coby pes žyracy uhľi jit“ – hvari stary. A chlapec śe ho pyta, či čuu von, coby matka dzecko źedla? „Hej, synku, počuu źmi, uš śi ňedaľeko, jutro už dujdzeš.“ Stanuu rano ic dalej coby dzeň. I prišou vun do toho valala akuratňe, dze vun śe rodziu. Zaś śe pytau, dze najstarši človek. I takoj u trecej chižy (buu) od joho maceri buu najstarši čľovek. Jak dau chlapec psovi žyracy uhľi jesc, ta ten stary čľovek poveda:“Teľo roki mam a ja iśči ňevidziu, co by pes žyracy uhľi jit.“ A chlapec śe ho opytau, či vun počuu, coby matka dzecko źedla? „Ohej, synku, tu u suśectve, u trecej chiźy.“ Ta či žyje tota matka? „Ňe“. Dzeže je? Ta totu matku splaľiľi na chotaru.“ A či vi, bačiku, poznace, dze tota matka spaľena, či vi by mňe toto mesto mohľi ukazac?“ „Ohej, synku, ja ci pujdu ukazac.“ Zabraľi śe rano ic na chotar. Tut stary človek na ňoho: „Tu, synku, tota matka spaľena.“ Chlapec kľeknuu, pomodľiu śe a pytau Boha, coby mu Pamboch preukazau joho matku, bo ju uš chce vidzec. Jak gu ňomu matka zľecela, tak śe mu ukazala, že vona joho matka. Matka zľecela, pošla nazat, otkeľ prišla a vun Boha pytau coby śe tut pes na ropu rozľau, co śe takoj i stalo.

Bol raz jeden grof. Ten grof mal sluhu a ten sluha ňič ňerobil, ľem grofa na koču voźil, kec dagdze trebalo isc.

Kec tak išľi kolo križa tak sluha pri križoj ňigda kalap ňezdejmol, aľe kec išľi kolo šybeňicy, tak sluha uźal kalap, zdejmol dolu a śe prežehnal. Tak tedy grof poveda sluhoj“ „Preco, ty, Jožku, ňezdymaš kalap pre križom, ľem pred šybeňicu?“ A sluha grofoj otpoveda“ „Preto pred šybeňicu kalap zdymam, bo tam dosc ňevinnych ľudzi viši.“ I grof sebe dosc na tym hlavu lamal, jak by moch na to prisc, že to dosc ňevinnych ľudzi na šybeňi viśi. Tak sebe vybral grof jeden kumšt takoj zo svoho sluhi. Sluha opatroval krasnych koňou. Pan ho poslal večar domou, tedy grof pošol do chľiva, uźal vidly a sam grof prebil najšumňejšoho koňa z vidloma,aľe sluha śe vracil až rano do grofskoho chľiva. Pridze a zvola“ „Ježiš, Mária co śe stalo!“ Takoj beži gu grofoj a hlaśi, že chtośka mu najšumnejšoho koňa prebil z vidlami a vidly mu boľi u lohoj. Grof prišol do maštaľi ta sluhoj povada: „Druhi to ňeurobil, ľem ty.“ Tak grof podal na sluhu obžalobu, podal ho do sudu, že mu najšumnejšoho koňa prebil z vidlami.

O kratki čas bol rozsudok takže sluhu odsudziľi na šybeň na śmerc. Jak uš sluha pod šybeňicu stal a už ho mali poveśic, prave prišol grof a povada: „Dajce mu pokoj, bo koňa ja sam som prebil.“ Tak tedy voňi śe ho pytaľi, preco vom toto robil, že sluhu udal. Von jim odpovedal, kec išol za hracku zo sluhom na koču, kec išľi kolo križa, ta sluha kalap pred križom ňezdejmol, aľe kec išľi kolo šybeňicy, sluha uźal ta śe prežehnal. Ja śe sluhi pytal, čom pred križom kalap ňezdyma a pred šybeňicu hej? Sluha odpovedal, že na križu ľem jeden umar ňevinny, aľe na šybeňicy umiraju veľo nevinnych, tak ja som chcel skuśic či je to prauda. Ja sam vidzim, že je to prauda a tohto sluhu berem ja do sebe s calu fameľiju až do śmerci. A od toho času ja zakazujem, že by śe vecej na šybeň ňevyšaľi ľudze a koňec.

Bol jeden okresny sut a muśel uradovac ľem dopoludňa, ľebo kec odpoludňa postaviľi tam straš, vojaka, rano prišľi a našľi ho umartoho.

Tak jak vidzel ten okresny sud, že uš tam žaden nemože straž vytrimac, tak tedy zakazaľi panoj kapitanoj, aby tam straš vecej ňedaval. Aľe nakoňec jeden cygan, vojak, a povada: „Pan kapitan, ja pojdzem tam iśče na jednu noc, aľe muśice mi tam dac toto šycko, co ja budzem od vas žadac.“ Kapitan śe ho pyta: „Co žadaš, cygan ?“ Cygan hutori, že karty, dva taňire, dva vidľički, dva nože, dva stolki, ľiter vina a jeden kotol na vareňi a gu tomu aj meso. Tak cygan pošol s pušku na okresny sut trimac straš. Samyperšy rozložyl ohňa do šparhety a tota šparheta bola pot samym kominom. Jak cygan mesa navaril, položyl dva taňire na stol. Naľal poľiuki do jednoho i do druhoho taňira. Meso porichtoval samo tak. Nože tiš. Potom chcel rozložyc vecej ohňa, že by bolo dobre ceplo, aľe klat drevo do šparhety i spadla s komina jedna noha. Jak noha spadla, von totu nohu chopil a trucil ju do kuta. Tak cygan povada: „Kec maš padac, spaďňi naras!“ Aňi to nedopovedal, už spadla druha noha. Druhu nohu zaś chopil a trucil do kuta, aľe nohi ostaľi stac jak obyčajňe. Pri tym zaś spadnol trup s komina. Cygan hutori“ „Daj mi pokoj, aľe spadňi naras!“ Pri tym spadla hlava, uźal ju a trucil do kuta. Aľe trup śe postavil na nohi, hlava na trup a u kuce stal jeden ozrutny škaredy (človek) chlop. Cygan pri tym vola: „Ňestoj tam, aľe poc gu mne na večeru!“ Ten śe začal pomaly gu ňomu cahac. Cygan povada: „Poc skorej, bo večera ochlaďňe!“ Tak ten prišol śednol sebe na stolok a začaľi ujedno večerac. Jak bolo po večeri, naľaľi sebe vina. Vino vypiľi a začaľi śe hrac na karty, aľe jeden gu druhomu aňi slova vecej. Hraľi śe cicho. Až jak prichodzila dvanasta hodzina, tak tota škareda postava povada cyganoj: „Ty znal, co mňe treba, tak ci śe ňestaňe nič,aľe muśiš toto robic, co ja ci budzem roskazovac. Poc zomnu na spodok do jednej pivňicy, ľebo moja hodzina už prichodzi, bo kec ja bol mlady, ja som veľo kradnol a ten šycok poklad co śe tu nachodzi u tej pivňicy, to som ja nanośil, tak preto ja ňimam po śmerci pokoja, doklé ja toto ňerozdam.“ Tak mu ukazal, tota škareda postava, tomu cyganoj veľiku hromadu dukatov. Tak mu poveda: „Veźmi, Janku, a rozdzeľ toto na tri hromady na šycki tri jednak!“ Cygan uźal toty peňeźi a na tri hromady jadnak poklat. Jak už mal peňeźi na troch hromadoch pokladzeny, tak mu jich kazal, co by jich zobral do machou.

Cygan uźal, poklad do trioch machou a tota škareda postava uźala, s pivňicy vyňesla tam, dze cygan trimal straš. Potom uš tota postava povada, že : „jeden mach rozdaš chudobnym, druhi na koscely a treci ochabiš pre sebe, zato, že śi me vyśľebodzil.“ „Teraz možeš uš spokojňe spac, bo ja śe tu vecej ňevracim, kec to spraviš, jak ja ci kazal.“ Rano o osmej hodziňe prišol kapitan iz dvoma vojakoma opatrec, či iśče cygan žyvy. Tak śe mocno počudoval, kec vidzeľi, že cygan sebe pri stoľe śedzi a na huśľoch hral. Potom cygan porospravjal, jak śe źňim povodzilo.

A ot toho času okresny sut uradoval od rana až do večara.

Bol jeden kraľ i kraľouna a maľi jednoho chlapca, taki maľucki dzecko, no! A ten chlapec jim tak mocno plakal, že mu nemohľi rady dac. Každy ho zabavjal, ňichto ho ňemoch ukojic. Ras sam kraľ źal ho sam na ruki, že ho kus pobavi. Pošol ź ňim do zahrady, bavi ho, bavi a ukojic ho ňehodzen. Co mu prišlo ras na rozum, co ho ňemoch ukojic, ta hutori: „Čit, synu moj, jak vyrośňeš veľiki, dam ci Švecku Krasu za ženu!“ A chlapec ostal cicho, i chlapec zaspal, priňis ho do chižy, ta žena śe mu pyta, že co mu narobil, že uš je cicho. Ňič, lem mimu povedzel, že jak vyrośne, ta mu dam Śvecku Krasu za ženu.“ „No, ta to ňič, kec tak śe stalo, ľem dobre, že je cicho, dzecko ozda nema rozum a ňezapameta sebe.“ No rosnul chlopec i rosnul daľej, malokedy zaplakal jak obyčajňe dzeci. Vyrosnul do svojich rokoch, takže prišol čas i na žeňeňe. Aľe ten chlapčisko, by uš chlop bol, še smutny a smutny chodzil a ňichto ňeznal, že co mu chibi. Pytaľi śe ho, či mu daco chibi? Hutori: „Šicko mam, co mi treba, ľem jedno, co sce mi obecaľi, kedym maly chlapec bol.“ Kraľ sebe duma, že co von mu obecal, kedy bol maľučki. Aľe prišol jomu na rozum, že von mu obecal Švecku Krasu za ženu. Ta kraľ hutori“ „Jak ju dostaňem, kec vona u śedmorakej śedmej krajiňe.“ Dal kraľ povolac jednoho dobroho vojaka a śe ho pytal, či by mal dzeku z joho synom, princom tam i tam, do takoj i do takoj drahi? No, vojak muśel pristac. Ośedlaľi dva dobre koňe, dal jim kraľ peňeźi, keľo mohľi ľem nabrac a išľi. Pridu voňi tak na križne cesty. Tam bol jeden strom na tych križnych cestoch. Ta princ śe pyta, či pojdu ujedno, aľebo jeden za totu, druhi za totu drahu? Aľe princ bol mudry a vojak iśče mudrejšy . Ta vojak hutori: „Najjasnejšy princ, či maju voňi noš?“ Princ hutori, že ma.“ No, dobre, i ja mam a zabijeme do toho stroma obidva nože. Jeden pojdzeme tady, druhi pojdzeme za totu drahu. Kec ja śe skorej vracim a vycahňem jich noš, kec budze isc krem za jich nožom, ta ja idzem za ňima, kec budze isc voda, ta ňepojdzem. . Ta i voňi, pan princ, kec śe skorej vraca jak ja, ta tiš toto zroba co ja, ta pridu voňi zamnu.“

No podzekovaľi sebe a iśľi zbohom. Prišol ten princ do veľikoho ľesa a utym ľeśe byval jeden mudry pustovňik. Pridze pod oblak, bolo tak večar, patri na oblak, že chto jest u chižy. A tam bol jeden stary človek, ta sebe duma, či vojsc do chižy, aľebo ňe.“ A,“ poduma sebe, „pojdzem i tak je uš noc, prenocujem a rano idzem. Ozdaľ daco ten stary človek o tej žene mňe povi.“ Poklopkau na oblak, stary pridze gu oblakoj.“ Dobry večar, pan ocec!“ „Dobry večar, moj synak!“ „Pán ocec, či by sce me ňeprijal na noc?“ Ten stary vidzel, že je kraľouski syn, čisto oblečeny, hňed na jeho slovo dal mu odpovic, že ho prijme. Koňa stary uvadzil do maštaľňi, dal mu tam jakuś večeru a po večeri začaľi diškurovac o tej veci. Pyta von śe toho staroho, že či je tu daľeko tota Śvecka Krasa? „No, pan Kraľovič, dosc veľka draha, aľe vona tu śe chodzi gu mojej chižy kupac do jednej riki z jedenastyma śestroma a vona dvanasta. Prenocuješ tu do rana, rano ja ce odprevadzim, poradzim ci jak maš robic a calkom budze dobre.“ A v tym pośľi spac.

Rano ustaľi skoro. Čas rano stary źal kraľoviča a pošľi gu tej rikoj, dze toty śe zvykľi kupac. Stary na ňoho hutori“ „Tu sebe śedňeš, za ten kriak a budzeš cicho jak mucha. Voňi priľeca dvanac kački, śedňu na źem, pozobľikuju śe, toty jedenac šycke daju na hromadu šaty a tota dvanasta, tvoja žena, da osobňe.“ A jak voňi śe pojdu kupac, jak pojdu daľeko na riku, zober tote šaty a ucekaj až do mňe. Vona budze volac za tobu, jak ce uvidzi, všeľijačinu ci budze obecac, aľe śe ňeohľaďňi! Kec śe ohľaďňeš bida tvoja.“ „No dobre, pan ocec, ľem vi ice, ja už zrobim, jak sce mi nakazaľi.“ Šednol von za kriačka, dluho toto ňebolo śedzeňe, priľeceľi dvanac kački. Jedenac śe zobľikľi, poklaďľi svojo šaty na hromadu a tota dvanasta dala okreme. Von jak ju uvidzel, bars śe už cešil, že ju dostaňe. Kački śe pošľi kupac a von zabral šaty a začal ucekac do pustovňika. Jak śe kački vykupaľi, vyšľi na brech, premeňiľi śe zaś na dziuki a začaľi śe obľikac. Každa svojo šaty ma a dvanasta ňema. Aľe vona znala, že už dajaka vec budze, patri na šycke strany, zbačila joho, že zo šatami uceka, ta beži i vona za ňim a kriči“ „Čekaj, čekaj, obźerňi śe, jaki ja zlaty pupok mam.“ Chcel śe už obźernuc, aľe prišlo mu na rozum, jak mu stary nakazoval. Aľe vona zaś ľem kriči“ „Čekaj, čekaj, obźerňi śe, jaki ja zlaty pupok mam.“ I von śe ohľadnul. I doras ho zdohoňila, natrepala na piski, že čom von tak zrobil a zakľala ho ze by bol zajacom. Uvadzila na ňoho jeden špihak a pošol po ľeśe za zajacoma. Stary už znal, že jaka vec, ňebol na pokoju jak by ho moch vyśľebodzic. No, aľe vracil śe jeho pomocňík na tote križne drahi, vyňe joho noš, idze kreu aji voda.“ Hop!“, poveda, „to je ňedobre, už je polovicu mertvy, polovicu žije. Čim skorej śe ponahľam ozdaľ ho iśčie vyśľebodzim. .“ Tak prišol vlaśňe jak i princ do pustouňika, povedzel „Dobry večar!“, ten mu oddzekoval a pytal śe ho, či by ho neprijal na noc. Z radoscu ho prijal a takoj mu hutorel, že ňedauno kuśčok ľepšy pan jak vi u mňe nocoval a tak śe źnim stalo. Ta von mu hutori ten vojak, že to von joho sluha a tamten mu pan. Ta začal stary vykladac, jak śe źňim stalo. Von śe ho pyta ten vojak, či von by ho ňemoch vyśľebodzic? „Čom ňe? Možeš, kec śi dobry štreľec a tak zrobiš, jak ja ci povim, ta budze človek, jak i bol.“

„Dobry mi štreľec aji svoho pana muśim vyśľebodzic!“ No, poľihaľi spac. Bars mocno von, uš ten vojak ňespal, ľem čekal skorej rano. Rano postavaľi, pustovňik mu hutori: „Ic tam do toho ľesa, tam jest jedna studzenka a gu tej studzenkoj sebe śedňeś za jednoho buka. A tam šycke zajace prichodza na vodu. Ponapivaju śe a von pridze na ostatku. Jak śe vody napije, śedňe sebe na zadňe laby, jak zvykľi zajace i ten špihak mu budze viśec na šyji a ty dobre naciľuj a odštreľ mu ten čengou a budze jaki bol nazat.“ I tak śe stalo. Priśľi zajace, (na vodu) ponapivaľi śe vody, poroschodziľi śe po ľeśe. Prišol von, napil śe vody, śednol na zaďňe laby, začal sebe tam bajusy ucirac. Kamarat dobre naciľoval a odštreľil mu ten špihak. I von, jak śe prebudzil jak zo spanku, ta hutori: „Jak mi dluho spal.“ Vojak hutori: „Spal bol śi naveki, kedže ja, že ci ten špihak ňeodštreľim.“ Podzekoval mu, že ho vyśľebodzil a ňezaštreľil. A zabraľi śe do pustouňika obidvomi. Pustouňik na ňoho hutori: „Ňepovedal ja tebe praudu, kec posluchaš, dobre budze, kec ňeposluchaš, źle budze.“ „No, ňič to zato, ľem či ju iśče dostaňem?“ Pustouňik hutori: „Dostaňeš ľem takim spôsobom, jak ja nakažem. Na ňich, princ, už ňedam ňič, aľe na jich kamarata.“ Zobraľi śe na druhe rano a už iśľi obidvomi. Priśľi tam gu rikoj, tiš dluho ňečekali. Doras priśľi dvanac kački, premeňiľi śe na dziuki, zaś śe pozobľikaľi jak tedy, tota zaś dala šaty osobňe jak tedy.

Tak premeňiľi śe zaś na kački a pośľi do riki śe kupac. Jak vidzel vojak, že uš daľeko pośľi, zabral sam šaty, princa napret sebe a ucekaľi. Pridu voňi tote kački, premeňiľi śe zaś na dziuki, každa svojo šaty obľekľa, tej dvanastej zaś ňit. Doras zbačila, že uš dvomi ucekaju z jej šatami. Vona zaś za ňima kriči: „Obźerňi śe, ja uš tvoja a ty moj, uš śe to vecej ňestaňe jak peršyras.“ Aľe vojak hutori“ „Ľem behac čim skorej, bo kec śe obźerňeš ja ce takoj poštreľim.“ Dosc bol rat śe obźernuc a ju uvidzec, aľe mu neśľebodno bolo. Prišľi voňi do pustouňika, pustouňik hutori: Teras, chlopci, sce fajňe zrobiľi“ Šaty jej ňeśľebodno dac, ňoj pridze do chižy!“ Vona pyta šaty voňi jej ňechcu dac. Pric do chižy a śe obľečeš!“ „Ta jak pojdzem, kec mi hola.“ Aľe pustouňik hutori na vojaka: „Veźmi joho plaśč kraľovičou, vyňeś jej von, ňoj śe obľeče i ňoj pridze dnuka!“ A prišla dnuka. Obľekla śe už do svojich šatoch a bolo tam radosci. Čim skorej ośedlaľi koňe, vyśeďľi obidvojo a iśľi domou. Jak boľi už nedaľeko domu, poslal princ vojaka napredok, aby dobru hoscinu spraviľi a na paradnem koču napreďňich priśľi.

Jak kraľ a kraľouna učuľi, z radosci plakaľi, že śe jich iśče navracil z mladu (ženu) ňevestu. Doras zaprahľi tri par koňi do koča a iśľi gu ňim. Jak śe štreťľi, posadziľi ju na koč z mladym kraľom a priśľi domu. Hoscina už bola dobra porichtovana, hosce boľi povolane, ľem každy śe čudoval, dze taka krasna žena urosla. Po hosciňe bol odpočinok, na druhi dzeň treba sobašyc śe. Popisaľi ohlaski, prišla doba na sobaš. Zosobašyľi śe. Bola tam radosc nad radoscami na tym veśeľu, aľe to dluho ňetrimalo.

Jeden čas mlady kraľ vybral śe do ľesa na poľovačku. Rad mal poľovačku. Zabludzil von u ľeśe a ňeprišol až na druhe rano. Mlada ňevesta śedzela u chižy a vyšyvala hadvabny ucirak. Stary kraľ prišol gu ňej, ta śe jej pytal, či śe jej ňeunuje? Vona hutori, že ňe.“ Aľe najjaśňejšy kraľu, očče, ňoj budu take dobre, ňoj mi otvoria oblak, mi jakoś ceplo.“ Ni, von jej otvoril rado, vona śe premeňila na kačku, vyľecela oblakom von, śedla na druhu štrechu. A kraľ ľem patrel, co śe stalo. Ta vona hutori s tej druhej štrechi: „Najjaśňejšy kraľu, očče, kec pridze jich syn a moj muš domu, ňoj mu povedza, že doteľ me ňedostaňe, dokeľ tri pary źeľeznych bočkorou ňepodre a tri źelezny bubny až tedy me dostaňe.“ A sama uľecela preč.

Prišol jej muš s polovački, samy peršy joho slovo, že co mu žena robi. Kraľ – ocec mu ňechcel povedzec takoj na duch, co śe stalo źňu, aľe von išol sam do jej chižy a ňenašol ju tam. Tak śe pyta, že dze vona može buc. Ocec rat, ňerat muśel mu povedzec. Takoj hňet dal vyhotovic tri pary źeľeznych bočkorou a tri źľezne bubny. A tak śe zobral na cestu. Prišol von do jednoho ľesa, u tym ľeśe bola jedna veľka luka, ta sebe miśľi, co ma robic.“ Kedy ja tote źeľezne bočkory podrem, kedy je toto źeľezne bubny podrem?“ Aľe ulapil von śe, začal von na tym bubňe bubnovac. Tak bije po tym, že u ľeśe vre. Pridze jeden šarkaň s trioma hlavama. Von śe zľik uš. Ta šarkaň naňoho hutori, co von ho tak vyrušuje, totu larmu robi u joho majetku. Kraľovič mu hutori: „Cicho buc! Zamnu idze tri regimenty vojska, ja tu budzem kasarňe budovac, tu budze vojsko ľežec,ty s tadzi muśiš isc ňe ja.“ Ten šarkaň hutori: „Co chceš na tym śvece ta ci možem dac aji co chceš ta ci (možem) zrobim, ľem žadny kasarňe tu ňebuduj.“ Ta von mu hutori kraľovič: „Ta uš kec taka robota, odňeś me tam, dze ja idzem za ženu, ta ňebudem bubnovac.“ Ja ce tam nemožem oďňisc, aľe ja ce oďňeśem gu tvojomu bratoj a von ce daľej otprevadzi.“

Tak śednol na šarkaňa a ľeceľi až gu joho bratoj, gu šarkaňovomu. Tak jeden buben už podral aji z bočkorou ľem falatky ostaľi. Śednol na totu luku zaś, zaś začal bubnovac na druhim bubňe. Tak bubnuje, že aš šycko huči. Pridze gu ňomu jeden šardaň zo šejcoma hlavoma, ta śe ho pyta kraľoviča, že čom von taku balamutu mu tu robi a ňebudze cicho. Kraľovič na ňoho: „Co ty znaš? Zamnu idze šejsc remenety vojska ta budzem kasarňe budovac pre vojsko a ty muśiš isc het.“ Šarkaň mu poveda: „Co chceš na tym śvece ta ci dam aji ci zrobim, ľem tu ňebuduj.“ „Ta ňič nechcem, ľem me odňeś tam gu mojej žeňe.“ „Tak śidaj tedy!“ Śednol na šarkaňa preľeceľi veľki falat a prišľi zaś do jednoho ľesa zaś na taku luku veľku. Už mal druhi buben podraty aji bočkory. Začal bubnovac na trecim bubňe. Pridze gu ňomu jeden šarkaň zos dzevec hlavoma, ta hutori na ňoho šarkaň, že co von mu tak ňeda pokoj. Princ mu hutori, že von śe tu chce budovac, kasarňe robic, dzevec regimenty vojska idze za ňim a von muśi stamac isc het. Šarkaň śe napudzily ta hutori na ňoho“ „Co chceš ta ci dam, ľem ic het stadzi.“ „Ňechcem ňič, ľem me zaňeś tam gu mojej žeňe.“ Tak tedy śidaj na mňe a idzeme!“Śednol na šarkaňa a priňis ho aj tam do joho ženy do dvora a už bol večar. Už podral tri pary źeľeznych bočkorou a tri bubny.

Jak von śedzi na dvore, śvetlo už bolo u chižy. Poklope na oblak, doras stara jeźibaba vyšla, že chto je to. Pozdraukal jej „Dobry večar!“ ta śe pyta na noc. Dobre, prijala ho, prenocovala ho. Na rano mu hutori, že zna začim von prišol.“ Aľe tak ju nedostaňeš totu svoju ženu, dokeľ mňe tri roboty ňeporobiš.“ Von sebe miśľi: „Ja kraľouski syn, jaku ja znam robotu? Choč mi aj hodzen zrobic z mocu, aľe sposob ňemam gu tomu. . No, aľe už ľem dajak budze.“ Vyvedla ho jeźibaba na dvor, ukazala mu jeden ľes. Dala mu drevenu śekeru a źeleznu kijanku.“ Ic do toho ľesa, zrubaj ho na śahi, do dvora mi povoźiš šycku śahovinu, haluźi okreme, peršu klasu okreme a druhu klasu okreme, že by šicko bolo na dvore!“

Von śe segiň vybral do ľesa, pridze gu bukoj, začňe rubac, śekera śe mu zlamala. Miśľi sebe: „Bože, co tu mam robic?“ Dal sebe zo šyckoho pokoj. Śednol a śedzi. Prišol obit, trebalo mu jesc poňisc na obit. Joho žena už hentym śestrom nakazala, že by aňi jedna ňeňesla mu obit, ľem že by vona sama oďňesla. Stara navarila olovjanych halušok, kriči na jednu dziuku: „Haňo, ňeś tomu robotňikoj jesc!“ Dziuka jej hutori: Mamo, ta mňe hlava boľi.“ Tak na druhu: „Ňeś, ty, mu, Zuźo!“ „Mňe noha boľi.“ Tak za šorom každu daco boľelo. Prišol šor na joho ženu, ta stara hutori: „Ňeś, ty, kurvo, bo to šycko ľem za tvojim rozumom idze.“ Vona źala obit vyňesla mu do ľesa. Pridze gu ňomu, povi mu tam śčesce, von jej oddzekoval, ta śe ho pyta, jak mu idze robota.“ Daj mi choľem pokoj s totu robotu, chto vidzel z drevenu śekeru drevo rubac?“ „No, to ňič, ľem na, najic śe a to šycko budze u poratku.“ Von uźal lošku, veźme halušku olovjanu, zlamal zup.“ Ta ja kedy taki haluški jit?“ – jej hutori.“ Veś nazad, abo vysyp a ja jich jesc ňebudem.“

„No, tak ľehňi sebe na mojo koľena“ žena mu hutori, „dakuśčičko zaśpiš ta ci skorej čas prejdze.“ No, i von zaspal na jej koľenoch,vona vyňala jednu škatulku, poškrabala oňu, vyśľi stamac dvanac oriaše. Pytaju śe jej, že co chceju, najjasňejšia kraľouno? „Ňechcem ňič, ľem aby ten ľes bol zrubany, do śahoch poukladany u mojej maceri dvore. Perša klasa okreme, druha klasa okreme a konare tiš mokreme.“ A bolo hotovo za kratki čas. Jak bolo hotovo, vona ho zobudzi: „Staň uš, staň, uš śe treba lapac do roboty.“ Von staňe predzira oči, patri, že co śe to stalo.“ Ta chvala bohu“ hutori sebe, „že ja na žyvoce ostaňem, bo robota skončena.“ A vona śe zabrala a išla domou a jomu, mužoj sebe, nakazala, že mac jej pridze večar opredňoho na koču a budze ho volac, že by śe zvis, „aľe ňejdzi, ľem ty jej daj śekeru a kijanku do koča a povic jej, že ľem panove śe voźa a chudobny robotňicy na pešo chodza,“

Prišla stara na večar opredňoho, ta śe ho pyta, že jak mu pošla robota? Ta von jej hutori, že bars dobre, paňi matko.“ No, ta vidzim, moj synak, že śi uśilovny človek. Žeś skonal totu pracu tak poc na koč a priveźeš śe domu. Von jej hutori: „Paňi matko, ľem ňoj voňi idu, to ľem panove śe voźa, robotňicy na pešo chodza. Ta daj choč ľem totu kijanku a totu śekeru, ta ci poľechčim.“ Von jej šmaril do koča. A sama śe z jidom zabrala, pošla domu. Tak i von prišol na večar domu ledva śe kivajucy, jak kec by Boch znal, jak češko robil. Dala mu večeru, uložyla ho spac, bo mu spravic ňič ňemohla. Rano ho zbudzi: „No, synak, jednu pracu śi zrobil, aľe druha ce čeka. Tamten ľes, dze śi vyrubal, pojdzeš, vyortuješ koreňe, nasadziš tam hrozna, tu maš tri košare, naobiraš co najkrašši hrozno a priňeśéš na večar domu.“

Von śe zabral a išol do ľesa. Ortuje tam z drevenu ortouku, spravic ňehodzen ňič. Šednol sebe a plakal. Duma sebe: „Bože, či śe mi tak tota robota zrobi jak u včera?“ Prišou obyt, zaś jeźibaba kaže ňisc dziukom obit. Jedna kriči zaś, že ju hlava boľi, druhu boľi noha, aľe aňi jedna nechcela ňisc. Tak ľem sama žena mu muśela vyňisc. Pridze zaś gu ňomu, povi mu śčesce a śe ho opyta: „No, či śi uš choľem jednoho pňaka vyortoval?“ Von jej odpovedal: „Či čert vidzel taku robotu, koreňe vyortovac pokopac, hrozna nasadzic a že by śe takoj i zrodzilo, a tri košare naobirac, navečar domu priňisc.“ Vona mu hutori: „Ľem śeďni a jic a robota śe skonči.“ Zaś von jej tak ľahnol na koľena i zaspal. Zaś vyňala jednu škatulku, poškrabla, zaś vyśľi dvanac oriaše a śe jej pytaju: „Co chceju, najjasňejša kraľouna?“ Vona jim hutori: „Ja ňič ňechcem, ľem toty koreňe vyortovac, pokopac, hrozna nasadzic a co najlepšy hrozno tri košare naobirac.“ I tak śe stalo. Jak von śe prebudzil, uš tri košare hrozna boľi kolo ňoho, ľem oči vyvaľil, jak to śe mohlo stac.“ Ňič sebe s toho nerop“, vona mu hutori, „ľem buc spokojny na večar pridze mac opric tebe, budze ce zaś volac na koč, ty jej zaś tak otpovic jak u čera. Aľe vona budze pytac choľem tote tri košare, že by ty jich ňeňis domou. A nedaj jej do ruki, ľem jej šmari do koča, bo i tak by bolo s tobu źľe.“

A sama śe zabrala a išla domou. Jak odchodzila domou ta mu nakazala, že jaka budze joho robota na jutro.“ Zrobi nas naša mac na dvanac holuby a mi śe porozľitujeme a śeďňeme tak na dach za šorom a budze ci śe pytac, že či ty mňe poznaš svoju ženu. To budze do troch ras. Peršyras, jak śeďňeme na dach, ja budzem na pravej straňe krajňa a prave krydlo budzem mac kus podzvihnute. A žebyś naras ňeuhadnol ľem pomaly tak, jak byś ňeznal ňič. Ukažeš, že tota na pravej straňe a prave krydlo hore. Druhiras vyľecime, pomišame śe, śeďňeme na dach a ja budzem u štretku a hlavu budzem mac do praveho boka obracenu. Na trecim raźe zaś śe pomišame, śeďňeme zaś do šoru a ja budzem na ľavej straňe a ľeve krydelko budzem mac hore.“

Prišol večar i baba prišla po roboťňika. Pozdraukala mu tam: „Dobry večar!“ a śe ho, že či robota skončena? Von jej odpovedzel, že hej. Tak vola ho na koč, že ho poveźe domu. Von jej odpovedzel: „Paňi matko, to ľem panove śe voźa a robotny ľudze na pešo chodza.“ Ta vona z jidom na ňoho, že „daj hev choč ľem tote košare, ta ci poľechčim.“ I von jej šmaril do koča a pomaly i von išol domu. Prišol domu, dala mu večeru, ta mu hutori, že „dobre śi mi porobil, ľem kec totu trecu robotu ňezrobiš“, ta ho u pecu upeče. Rano stanol, roskazala dziukom baba, aby śe premeňiľi na holuby, poľitaľi, śeďľi na dach. Tu kaže mu hadac, že kotra joho žena. Von patri, jak by o ňiočim ňeznal, ta jej hutori, že tota ozda budze, co na pravej straňe, pravy krydlo ma do hory. Ježibaba zo zloscu povedzela, že hej. Tak roskazala znova vyľecec, pomišac śe a śednuc na ďach.“ No, ta“, hutori, „hadaj, že chtora!“ On zaś patri, ta miśľi sebe: „Ta tota budze, co u štretku a hlauku ma do prava.“ Vona stara mu povedala, že hej. Roskazala zaś, coby śe pomišaľi a śedľi nazad. Vona mu kaže zaś hadac. Von patri zaś a ukazal, že tota na ľevej straňe a ľeve krydelko ma hore. Potľapkala ho ježibaba po pľecoch.“ Zviťaźil śi, synak, bo śi mi spravil, co ja ľem chcela. A tak na jutro rano vas otprevadzim až do toho occa.“

Prenocovaľi voňi tam eśči jednu noc, aľe ňe do rana, ľebo prišla polnoc, žena zohnala ho,

svoho muža: „Stavaj, dušo moja, prišol čas, už muśim isc, bo kec totu minutu neodejdzeme, moja stara mac už ma pec vykureny, tai tebe aji mňe na popil spaľi. Zrobila śe na holuba aji joho a ľeceľi preč. Ľeca voňi, ľeca dluhi čas, ľem ras vona na ňoho: „Obźerňi śe, dušo moja, či za nami dachto ňejdze. Von śe obźerňe, vidzi, že čarna chmara za ňima idze.“ No, to“, hutori,“ ňič, to idze moj stary ocec.“ Aľe zaś mu hutori: „Obźerňi śe, bo mňe ňeśľebodno, bo už me mocno ľičko paľi.“ Von śe obźerňe a hutori jej: „Už je ňedaľeko tota chmara.“ Tak zośeďľi dolu, vona ho zrobila minaria a sama śe zrobila na pusty mlyn a von na tym mlyňe reperoval dach. Pridze strary strigon, povi mu: „Ščesce vam, Bože, daj, pan majster! Či ňevidzeľi sce dajake dvojo ľudzi tady isc?“ Von mu hutori majster: „Ja už odkedy tu byvam, ňevidzel som tu takich mladych ľudzi isc.“ A vracil śe strigon domou. Prišou domou, pyta śe ho stara striga, že či jich zdohoňil? „Ta ňigdze“, hutori, „mi jich ňevidzel, ľem jednoho mlinaria, co tam stary dach pobijal, tam śe ho pytal i von mi ňeznal ňič povedzec.“ Źala jakuś tam paľicu, staroho strigoňa nabila a „vracaj śe za ňima!“ Jak von strigoň odyšol od minaria, doras śe premeňiľi znova na holuby a ľeceľi daľej. Dokľe von śe stary vracil domu a nazat za ňima tak voňi veľo preľeceľi. Aľe zaś śe joho žena mladoho princa ponosuje, že ju cośka u ľička paľi. Von śe obźerňe.“ Čarna chmara idze za nami.“ „No, to ňič,“ poveda, „ľem ľecme iśče daľej, bo to ocec iśče ras idze za nami.“ Jak už znaľi, že nedaľeko bol, joho zrobila na veľku vodu a sama śe na kačku. Stary zaś prišol, chodzil kolo vody, kačku dostac ňemoch, vracil śe zaś domu. A voňi zaś śe premeňiľi a ľeceľi daľej. Prišol strigoň domou, pyta śe striga, že či jich zdohoňil? „Ta ňe“, poveda, „ľem tam jedna veľka voda bola a na tej vodze kačka plavala.“ Ta vona mu hutori, že to voňi boľi. Śedla vona na svoho koňa a ľecela za ňima. Vona zaś śe mu kaže obźernuc svomu mužoj, že či dachto ňejdze za ňima. Von jej hutori, že ohromňe veľika červena chmara za ňima idze.“ No, to ňič, ľem ľecme daľej,“ poveda vona, „to už naša stara mac idze.“ Jak už znaľi, že je ňedaľeko, śedla dolou, sama śe zrobila na kriačka a joho na ptačka. Prišla baba gu kriačkoj, chce ptačka dośahnuc a šypari ju ukoľa. Ptačok tu, vona tu, tak že ňemohla spravic ňič. Tak jich zakľala, že by von ostal tri roki ptačkom a vona śidzem roki kriačkom a zlosna baba śe vracila nazat.

Minuľi tri roki premeňil von śe na čľoveka a vracil śe domou. Rodiče joho śe mu bars mocno poradovaľi, že iśče choľem pri žyvoce ostal. Tak von chodzil ten kraľovič po horoch na poľovačku a smutny bol uše. Minul čas aji jej, že śe premeňila i vona na ženu. Mala vona taku škatulu pri sebe, poškrabla oňu, vyšľi gu ňej dvanac oriaše. Pytaju śe jej, že „co chceju, najjaśňejša kraľouna?“ A vona hutori, že ňič ňechce, ľem jeden domik a teľo potraviny, keľo treba. A uš mala toto tam hotove. Prišol čas, že śe jej narodzil maly chlopec. Byvala vona tam paru časy a muž jej, kraľovič, chodzil uše po ľesoch. Raz tak zabludzil u ľeśe, že ňemohľi natrafic domou. Tak von na svojich kamaratoch, že aby pod bukom, abo dagdze dajaki nocňik muśime pohľedac. Aľe joho kamarat šykouny človek bol, vyžgrapal śe na buka a patrel, či dagdze śe neśvicy, bolo to večar uš. Ras zbači, že tam a tam, tym smerom jedno maly śveteľko vidzi. Ta kraľovič na ňoho: „Zapametaj sebe dobre, že by me ňepobludziľi!“ No, zyšol von dolou toho stroma, iśľi tym smerom, kady sebe zapametal. Prave tak prišľi jak kec by jich ľem dachto ľem priprovadzil. Pridu tam pod oblak, patria, že chto je dnuka. Vidza, že krasna žena z malym chlapcom. . Poklopkaju na oblak, že by otvorila. Vona otvori, pozdraukaju jej. Nakedy ušľi do chižy, vona joho poznala, aľe von ju ňe. Doras co najlepšy jedlo zrobila, dala jim povečerac, posceľila posciľ a uložila jich spac. Kraľovič hňed zaspal, aľe kamarat ňespal. Kraľovičoj noha śe zvisla s posceľi a žena mu na svoho chlapca hutori: „Ic, synačku, a podzvidňi svomu tatuškoj nohu, bo ho budze boľec!“ Chlapec pošol podzvihnul nohu a kamarat šycko čul. Do rana prespaľi, rano śe podzekovaľi za nocňík a iśľi daľej. Prišľi na daľeki falat, kamarat mu hutori: „Najjaśnejšy kraľoviču, keby sce śe ňepohňevaľi, ja by vam daco povedzel.“ Kraľovič hutori: „Ta čom bym śe pohňeval, ľem povic!“ „Ta, kec me spaľi u tej ženy, jim noha zvisla s posceľi a vona tota žena hutori na svoho chlapca: „Ic, synačku, a podzvihňi svomu tatuškoj nohu! I vono jim podzvihlo.“ Aľe von tomu ňechcel veric.“ No, šycko ňič, zabavime śe eśče do večara a pridzeme zaś tam na noc. Ja uš ňebudzem spac a uvidzim, co to budze.“ Pochodziľi prez dzeň zaś po ľeśe, na večar priśľi zaś tam.“ Bucce tak dobra, paňičko, prenocujce nas, ňehodňi źme śe ňijak s tych ľesou vymotac.“ Z radoscu jich prijala, zaś jim dala dobru večeru, posceľila posceľe a poľihaľi spac.

O kratki čas kraľovič śe zadal, jak kec by spal, spuśčil dolu nohu s posceľi a kraľouna zaś kaže chlapcoj: „Ic, synačku, a nadzvihňi tatuškoj svojomu nohu!“Chlapec pošol, nohu dzvihac probuje, ňehodzen vydzvihnuc, bo uš kraľovič ňedal. Tak chlapec už vola: „Mamičko, pocce už i vi mňe pomohnuc!“ Prišla vona gu posceli, dzviha nohu a von skoči s posceľi, oblapi ju kolo šyji a pobočka. A hutori na svoju ženu aj na svoho chlapca, že či to vlaśne joho žena a joho chlopec. Vona mu povedzela, že hej. Prenocovaľi do rana, cesta tak, jak kec by už ľem bola prosta domu. Poslal inaša napredok oznamic staromu kraľou i kraľounej, že uš joho žena tu, aby čim skorej s koňmi prišľi stary kraľ a stara kraľouna a vysluhovački. Doras zaprahľi koňe do koča, pośidaľi na koč a priśľi po ňoch. Stary kraľ a kraľouna pobočkaľi ju, pośidaľi na koč a priśľi domou. Zrobiľi iśče ras hoscinu, že takej na śvece ňebolo aňi vecej ňebudze. A žyľi u radosci a može i žyju, kec iśče ňepomerľi.

Boľi dvojo chudobny ľudze, muš a žena. Maľi jakiś chudobny gozdoustvo, bars biďňe žyľi, ňebolo chľeba, co jesc. Žena mu dajeki opremok zhotovila, upekla, dala mu do caňistry a śa vybral na poľo orac. Ore od rana do obedu, už je lačny aji volki lačny, trebalo by dasco źesc. Ta sebe miśľi: „Mam tu kuśčok oprR, ta pojdzem ho źesc. Ta i voly poobeduju ta i ja a tak śe ulapime daľej do roboty.“ Aľe, jak prišol gu caňistre, už u ňej ňebolo ňič. Dachto mu toto źit. Volki nakarmil a išol daľej orac do večara. Prišol domu večar ta pyta od ženy jesc, že je mocno hladny. Žena mu hutori, že co ci dam, teľo mi muki mala com ci opresnok upekla. Ta von hutori, že aňim tot neźit, ľebo mu ho dachto ukrat. A to bou sam čort. Požyľi voňi daľej, čorci śe poschodziľi do pekla. Lucifir śe jich pyta každoho jednoho, že co urobiľi na tym śvece. Ta jeden hutori toto, druhi toto atd. Prišok rad na toho, co jit opresnok a von hutori, že ňemoch ňikoho pokušyc, chibaľ tam jeden človek oral a mal jeden opreśčok, ta mi bol lačny ta mi ho źid. Lucifir začal na ňoho kričec, že plano spravil.“ Muśiš tym ľudzom tot opresnok vynahradzic!“

Pošol ten čert gu tym dvojim ľudzom, prišol tak pred večarom, ta śe pyta na noc. No, voňi ho ňebars rady chceľi prijac, že spac by mal dze, aľe takomu mladomu (človeku) chlapčiskoj jak von, bo mlady bol, ňimaju dac co jesc. Aľe von jim hutori: „Jesc mi ňemuśice dac, ľem tu u vas preśpim.“ No, i von tam prenocoval.

Rano skoro staňe a už zobudzi gazdu, gazdyňu.“ Gazdyňo, stavajce, bo ja už lačny, trebalo by frištik!“ Vona śe vyhvaria gazdyňa, že ňima aňi pira muki aňi bandurki, zjednym slovom ňič. Von ju uša ľem chpa, že by išla do komory toty bočki povymitac, ozda dasco tej muki nazbira. Vona rada i ňerada zobrala śe idze do komory, dzvere otvoric ňehodzen. Vola na muža: „Poc, bo ja ňehodna dzvere otvoric.“ Muš pridze i von ňehodzen. Prišol chlapčisko, von raz dva otvoril. Patria tam do komory, tam pouno muki, śmaľcu, slaňiny, všeľijačiny. Ta hutori: „Vidzice, gazdyň, a mace šyckoho pouno.“ Tak gazdyňa navarila frištik, najedľi śe a chlapec hutori na to: „Rat bym u vas služyc.“ A gazda vidzel, že už ma jesc dosc, ta uš budze pri čim robic. I von ho źal ho do služby. No pošľi voňi do roboty, jaku maľi. Porobiľi gazdousku robotu svoju, boli tak u jeśeňi, ta už by trebalo ľem dreva navoźic. Gazda hutori: „Veźmeme śekeru, voly, vos a idzeme do ľesa.“ Priśľi do ľesa, gazda začal zbirac ľem taki obnoški, bo maľi slaby voly a uš jako sluha ten chlopec śe pyta, že naco mu takoho dreva? „No, ta mame slaby voly, češki drevo ňepocahňu.“ „Ej, ľem dajce, gazdo, (śekeru) pilu a zrežeme toho buka, pomalki vyložyme na vos a volki pocahnu.“ Zrezaľi buka, gazda śe boji jak to vyloža. Sluha ľem vźal kol do ruki, rozdra buka vyložyl na vos. Zapasaľi sebe.“ No, gazdo, ja požeňem z volmi.“ Ulapil za ojco a hej, volki! Volki tak išľi, jak kec by ňič ňecahaľi, cahal čert. A tak každy dzeň voźiľi drevo, dokľe ho ňimaľi zadosc. Gazdoj śe bars bačilo, jakoho dobroho sluhu ma.

No, ras jeden grof poslal hajňika do toho valala, že či by śe ňenašľi robotňicy śahi rezac. No, našľi śe tam paru chlopi, vyjednaľi śe, od metra keľo maju dostac, rano maľi isc rezac. Ta i sluha na gazdu: „gazdo, ta i mi dvomi pojdzeme.“ Gazda śe odmaha, že i doma jest robota, ta voňi ňemožu isc rezac śahi. Ale von ho ľem prinucil a uš śe maľi rano pozbirac a isc do roboty.

Ranou uš postavaľi, ta hutori na gazdyňu: „Gazdyňo, varce frištik!“ a stary hutori: „Ja pozbiram sersan a pojdzeme do roboty.“ Sluha hutori: „Do jakej roboty?“Gazda hutori: „No ta śahi rezac.“ „Ta dze pojdzece śahi rezac, kec uš śahi narezany?“„No, ta co śi ošaľel, že śahi vyrezany, iśče ňichto ňerezal a už hotovo.“ „No, icce opatrec do toho ľesa, či ňimam praudu.“ „Ľem icce gu grofoj, ňoj pridu haňicy odbirac.“ Ta von hutori na ňoho gazda: „Jak ja pojdzem gu grofoj, ta von me ośmeje.“ „Ňebojce śe ňič, ľem icce!“ Prišol von gu grofoj.“ Pan veľkomožny, ňaj pošlu haňikoch śahi odbirac.“ Ta von śe ľem začudoval, že co to zna buc, že uš ľem vyrubany. Neveril von, ošedlaľi mu koňa a pošol sam opatrec, ta hutori: „Ma praudu ten čľovek, ta uš hotovo.“ Prišľi haňicy, pootbiraľi, grof kraśňe vyplaciu teľo peňeźi, že gazda iśče teľo ňevidzel a bol pokojny zo sluhom.

No, žyľi voňi daľej a vše śe gazda pytal, že či budze i daľej služyc. Sluha hutori: „Ta iśčem ňeslužyl, ta iśče budzem daľej služyc. No gazda śe tomu radoval, že ostaňe sluha nadaľej.

Prejšla źima, prišlo ľeto, začaľi buc kozby grof daval za kopu komaňicu kośic. Ta von poslal gu grofoj gazdu, ten sluha, že by jednu tablu sam uźal na sebe, že voňi porobja. No, dobre, grof pristal. Dal mu jednu veľku tablu komaňicy, ľem treba isc otkazac, kedy treba isc komaňicu kośic. Jak prišol čas na kośeňe, kazal grof komaňicu kośic. A už ju maľi isc kośic na druhe rano. Gazda kupil dobry kosy, aby maľi na rano hotovy do koźby. No, dobre!

Teraz rano postavaľi, gazda zobudzi sluhu: „Už, sluho, idzeme kośic!“ A sluha hutori: „Gazdo, šak komaňica už pokośena.“ Ta hutori gazda: „Ta jaki čerty ju pokośiľi?“ „Icce opatrec, kec ňeverice či ňeprauda.“ Gazda pojdze opatrec na tablu, komaňica šycka skośena. Pobola tota komaňica na valkoch jak obyčajňe, bola dobra chviľa, roboty źńu veľo ňebolo. Samotak sluha dal do poriatku toto, ľem uš komaňicu treba voźic. Pojdze gazda gu grofoj ta na ňoho: „Pan veľkomožny, treba komaňicu dzeľic a voźic.“ Prišol ešpan, podzeľil ta voźic! Prišľi z volkoma, davaju na vos a sluha na gazdu: „Gazdo, ľem davajce, budzeme trepac.“ Das polovicu zabraľi s tej komaňicy. Ešpan, jak vidzel, pošol povedzec grofoj, že von teľo komaňicy bere naras, či to von može toto odvisc. Prišol grof, ta śe jich pyta, či to voňi možu odvisc totu komaňicu, keľo nabraľi. Sluha hutori, že odveźu.“ Ta kec odveźece, dostaňece dobry odomaš.“ Ta sluha hutori: Ňič ňechceme, ľem keľo mi vyšlo našej častki zabereme komaňicy, ta teľo ňaj budze našoho odomaša.“

A grof pristal. I odveźľi komaňicu grofoj. Grof śe začudoval na volkoch, že teľo pocahľi.“ Ta kec tvojo voly teľo pocahľi, ta čirajme śe, na voly. Ja ci dam tri pary a ty mňe daš toty.“ Dal mu grof tri pary voly, jich voly źal. A začaľi brac komaňicu na grofski už voly. Tak braľi, že šycku komaňicu zabraľi. Grofa už namerźilo, že komaňicu mu šycku zabraľi. Doras volki prečeriany už ňehoďňi tak cahac, jak cahaľi. Ta na toho sluhu grof hutori, že von taki mocny ači vražyc zna. A von mu hutori: „To moja vec!“ Grof na ňoho: „Kec śi taki ptačok, mam ja koč, śeďňem do koča a na tentu horu do hradu me vyveźeš, a kec me nevicahňeš, ta ce dam zoštreľic.“ Chlopec pristal. Minul čas, že śe už odslužyl gazdoj, ta śe pyta gazdy sluha: „Pametace, gazdo, kedy sce tam i tam oraľi a ten opresnok ja vam źit, ta ja čert a už mi śe vam odslužyl a už idzem het.“ Podzekoval gazdoj, gazdyňi a pošol gu grofoj.

„Pan veľkomožny, koč porichtovac a ňoj śidaju a idzeme!“ A caha ho hore horu.“ Ňoj čekaju, pan veľkomožny bo ľouňik nam vypadnol s koľesa, ta śe prevraca.“ A sam vyňal ľouňik, koč puśčil dolou horu, ta śe zabil aji grof. Chopil grofsku dušu a pošol źňu do pekla. Prišol gu Lucifiroj, oddal mu co priňis. Porospravjal, jak porobil. Ta hutori Lucifir: „Teraz śi dobre spravil, aľe ňe tedy. A bol pochvaľeny čert naveki od Lucifira.

Bol jeden gazda, aľe ňebars bohaty. Mal dva dziuki, takže jedna chodzila na majir do roboty. Aľe tota, co chodzila na majir do roboty, tak śe prespala.

Ras prišol pan z majira volac do roboty. Prišol tam pod oblak toho gazdy a vola. Vyšla mladša dziuka a pan śe pyta, že dze je starša śestra? Vona mu odpovada, že plače za tamtym rokom.“ A dze je ocec?“ „Ocec pošou sam sebe škodu robic.“ „Ta povic occoj, jak pridze domu, ňaj pridze gu mňe na majir!“Ocec prišol s poľa a dziuka povada: „Bol tu pan z majira volac do roboty a pytal śe za vami a kazal vam povedzec, jak pridzece, aby sce pošľi gu ňomu na majir.“

I von śe zabral a prišol gu tomu panoj. Pan śe ho pyta, že dze mu je starša dziuka.“ Ňaj daju pokoj, prespala śe, ma malki, ta tam kolo malkoho jest.“ „A ty dze bol?“ „Ta tam mi chodza pred źemi z vozami, ta mi chodzil šaňec vybrac, aby tam ňechodziľi vozy.“ „Tota tvoja mladša dziuka jest bars veľka muderkiňa.“ „Ta čom?“ Pytal mi śe, dze je starša śestra, odpovedala, že plače za tamtym rokom. A pytal mi śe, že dze ocec? „Pošol sam sebe škodu robic.“ Odpovedala. Ta kec je taka veľka muderkiňa, ta maš dvacec varenych vajec a oďňeś jej, ňaj nasadzi kvočky a na treci dzeň, aby mi priňesla tu na majir kvočku i s kurčatami.“

Ocec priňis toty dvacec vajca a dal dziukoj a povedzel jej tak: „Kec śi taka veľka muderkiňa, tu mas dvacec varenych vajec a maš nasadzic kvočku a do trioch dňi maš odňisc kvočku i s kurčatami na majir. A kec ňe ta śi o hlavu meňša.“ Dobre, apo, i toto zrobime.“ Vźala liter prosa na horucy šparhet a vysušyla ho až na čarno a nasypala do paperovoho miška.“ Apo, tu mace toto proso a icce skoro na majir a oddajce toto panoj a povicce mu tak, aby čigaše popriahaľi koňe a jednu tablu zoraľi jak najskorej a toto proso ňaj pośeje a do troch dňoch, aby bolo vyžaty, vymlaceny a z ňoho aj kaša zrobena, bo inakšy kvočka s kurčatami by pozdychaľi, kec totu kašu ňezrobi tak jak ja mu kažem.“ Ocec vźal suchi proso a uceka z ňim na majir gu panoj. Pridze a pan śe ho pyta: No, co tam poviš?“ „Ta tu dziuka poslala proso, aby daľi jednu tablu zorac a toto proso pośac a zhotovic ho calkom, aby tota kvočka s kurčatami na treci dzeň mala co jesc, bo kec toto ňeurobice, ta kurčata s kvočku pozdychaju.“ „Dobre,“ poveda pan, „ic domu a povic jej, aby mi tu prišla sama. Prišla i neprišla, bola obľečena i ňe, darunok aby mi priňesla aji ňe. A kec mi toto ňeurobi i tak budze o hlavu meňša.“ Ocec prišol domu, ta jej povedal: „Kec śi taka mudra a toto ňezrobiš, co ten pan povedal i tak budeš o hlavu meňša.“ „Co taki?“„Maš isc tam, isc i ňeisc, obľečena i ňe a darunok maš tomu panoj uźac aji ňe. A kec toto ňezrobiš, ta o hlavu śi meňša.“

„Ňestarajce śe, apo, kec me tamto zrobiľi, zrobime i toto.“ Uźala čipkovo platno a obľekla śe do ňoho, uźala jednoho barana medźi nohi aji paru holuby a tak vybrala śe na cestu na majir. Obľečena bola, aľe holu ju bolo vidno. Na pešo neišla, bo mala barana a na ňim zaś ňeišla, muśela isc na pešo. A jak prišla na majir pan śe začudovau, co za bida idze, aľe spametal śe, že to vona. Tak patri na ňu, obľečena je, aľe i holu ju vidno, ňeśe śe na baraňi aji ňe a na pešo idze aji ňe. Aľe chcel vidzec i darunok co za darunok. Prišla pod ganok, barana puśčila a prišla dnu do kancelarii. Vźala z pod pazuchi dvoch holubou a puśčila jich. Holuby praskľi do blanou, blany rozbiľi a sami pośľi. Tak pan darunok vidzel, aľe ho ňemal.“ No kec śi taka mudra, ta budzeš moju ženu.“ Tak sebe ju vźal za ženu. O kratki čas prišli na majir dvomi koľimaźare. Jeden mal kobolu a druhi vos. Sprahovaľi śe doujedna a chodziľi po valaloch tak, že priśľi aj na ten majir a pytaľi śe tam na noc. Ten pan jich prijal, aľe u nocy kobola śe ožrebila, mala hače. Rano, jak koľimaźare postavaľi, hače ľeželo pod vozom. Tak koľimaźare začaľi śe vadzic. Jeden poveda, že joho hače, bo von ma kobolu, druhi zaś poveda, že joho hače, bo pod joho vozom, takže toty dvomi śe ňemohľi spravic.

Jak śe tak mocno vadziľi na to prišol aj pan gu ňim.“ Co to je z vami?“„Pan veľkomožny, von poveda, že to joho hače, bo že joho kobola a ňoj patra, moj vos a hače ľežy pod vozom. Ta čijo je tedy?“ „Praudaže tvojo, bo je pod tvojim vozom.“ No, aji odyšol. Aľe tomu ňebolo dobre, co bola joho kobola, tak śe vadziľi daľej. Prišla nato zaś joho paňi.“ Co to z vami?“ „Tu ňoj patra, paňi veľkomožna, ja mam kobolu a kobola śe ožrebila a pod joho vozom ľeźy hače, ta pan nas rozsudziľi, že joho hače, bo pod joho vozom ľežy.“ Poveda: „Dobre, sluchajce tu, tam u kerce jest jeden rybňik, kolo toho rybňika jest tyčkovy hrach. Veśce sebe paľice a bijce to tym hrachu.“ Ja pošľem pana gu vam a pan jak pridze, budze śe vas pytac, že co robice. Povicce panoj tak, že ryby vyśľi z rybňika a chceju šytok hrach pojesc. A kec vam pan budze povedac, že vi durny, že ryba hrach budze jesc a ty poviš, či vidzel dakedy, že by vos mal hače.“

No, i zabraľi śe a pośľi gu rybňikoj a začaľi s paľicami bic po tym hrchoj. Vona na oblak śe priźira a poveda: „Sluchaj tu, oľe opac, co toty daremňicy tam robja?“ Von patri na oblak .“ Tam dajaki šaľeny, ta oňi ten hrach s paľicami mlaca.“ Tak vyšol von a pošol gu ňim.“ Co to vi robice?“ „Pan veľkomožny, ryby vyšľi z rybňika a chceju šytok hrach pojesc.“ „Vi šaľeny, dze vi vidzeľi, co by ryba z vody vyšla a jedla hrach?“„Pan veľkomožny, a dze vi kedy vidzeľi, co by vos mal hače?“„A chto vam toho rozuma dal?“ „Ta tota paňi.“ „Aha“, poveda, „no, icce het!“ „Tvojo hače, bo tvoja kobola mala.“ Prišol dnu a poveda na ženu: „Ty iše mudrejša jak ja! Vyber sebe z mojoho majetku, co ci najmilšy a ic het!“„Počekaj i toto urobim, aľe na rozlučku iśče spravim hoscinu.“

Tak dala na stol daco jesc aj naľala po jednym štamperľikoj a dala mu vypic. Jak von toto vypil, takoj za stolom aj zaspal. Zavolala na kočiša, aby zaprahal do koča a prišol pod ganok. Vźala i s kočišom pana, daľi ho na koč a povezla ho do svojeho occa a dala ho na pec.

Kočišoj kazala isc nazat na majir a sama sebe ľehla kolo svoho pana a ľežela. Jak śe pan vyspal, prebudzil śe a śe pyta, že dze je von. Ona poveda, že tu u mojeho occa na pecu a že co urobila.“ Ty śi mňe kazal uźac zo svoho majetku, co mi je najmilše a isc het. Najmilšy mi ty, ja tebe uźala a prišľi me gu occoj.“ No, dobre, zavolaj nazad kočiša, ňoj pridze jak najskorej a śidame obidvojo a uš vecej śe s tobu ňerozlučim, bo vidzim, že śi mudrejša jak ja a budzeme žyc daľej a koňec.

O Bide.

Buu ras jeden bohati parobok a uźau sebe i bohatu ňevestu. Ta po veśeľu śe joho ocec i mac i jej ocec z maceru radziľi, že teraz choč jich Pamboch i žehnac ňebudze, ta budu mac do śmerci šickoho dosc.

Teľože viśľi na put mladźata spac, vona uš zaspala a vun iśče ňe. Ras tu čuje Bida na ňoho: „Janku, kedi chceš bidovac na starosc či na mladosc?“ No i vun takoj ženu zochabil na pudze a sam skoro prišol dolu śe opitac occa i maceri. Kazau jej, že śe pujdze opitac occa i maceri kedi. Ta voňi śe tu radza a vun na ňich, že skorej, bo Bida tam čeka. Ta voňi na ňoho: „Sinu, ľem na mladosc.“ No i vun prišou a povedziu, že na mladosc. Tu o tizdzeň umre mu ocec, zaś a o tizdzeň jej ocec a tak za redom šitke pomaarľi. Tu da o meśac zhorela mu chiža, statki mu pohinuľi.

Kec jim chiža zhorela a statki podochľi, daľi postavic chižu nazat a statki sebe kupiľi, bo iśče maľi peňeźi. Vec jim chiža zaś zhorela ta uš začaľi pomedźi ľudzi chodic. No i voňi tak pośľi do jednoho ľesa, gu jednej studzenkoi pośedaľi sebe, ta śe radza o svojim. Idze tamac kral i s kočišom na koču. Kraľ poveda na kočiša: „Ic gu ňomu, gu tomu človekoi a kupuj od ňoho totu ženu, pejdześat tiśic mu za ňu dam.“ Mocno šumna bula. No i kočiš prišou gu ňomu, ta śe ho pita, keľo chce za ženu? „Ti šaľeni, duše śe ňepredavaju!“ No i kraľ ho vec nazat poslau, že mu da stotiśic za ňu. Už i žena chcela.“ Ti šaľeni, veźmi, polouku viźmu ja, polouku ti a ja vec pridu nazat“ – hvari mu žena. Mocno šumna bula, bačila śe mu. No i vona uźala pejdześat tiśic, pejdześat jomu zochabila i perscenok. Vona pošla, śedla gu kraľoi a pošla. Vun ostal zarmuceni, plakal, co vun uš teras budze robic. Vun tam zaspal pri tej studzenkoi prišla Bida uźala i tote peňeźi odňoho. No i vun śe tu prechodzi, patri peňeźi ňit.“ I sama pošla i tote peňeźi uźala“ čežobi sebe. A vun vec chodzil za śedzemnac roki po huroch zarosnuti, otarhani. Jak bludziu za śedzemnac roki, prišou do jednoho hradu. Tam pri brane stala straš a kraľouna uše prijimala služobňikou, bo kraľ jej umar a vona dumala, že medźi ňima pridze i vun, jej muš. Doras prišla straš gu ňej, že tu taki a taki človek a chce službu. I vona mu dala taku službu, že doźiral nad murňikoma. I murňici buľi zle, že taki žobrak nad ňima doźira. I poslaľi ho do ľesa hledac take i take drevo. Za tri meśace hľedal take drevo až ho našol. Jak ho rubal z dudli vipadla chustočka a u ňej perscenok i pejdześat tiśic. No i vun prišol gu tej kraľouňe a poveda jej, že našol to i to a dava jej, že mu ňetreba. Vona doras znala,že to jej perscenok, co mu dala. I začala śe ho pitac, či mal ženu a vun jej porospovedal, co śe źňim stalo. A vona na ňoho, či bi śe ňenašla medźi jej sluškami. Vona do svojich kraľouskich šat obľikla slušku a nakazala jej, co ma hutorec. Sama obľikla tote šati, co tedi mala a prišla gu ňomu. A kraľouna śe ho pita, či to tota.“ Tota“- poznal ju, bo tote kabati mala, co śe u ňich priśahala. I vona ho vec objala a pobočkala. Vec ho dala okupac, obritvic, obľic a potim zavolala kraľoch, zvoľiľi ho za kraľa a žiju poďňeś. kec ňepomarľi.

Ominar̉a.

Buu ras jeden bohati minar a mau tri dziuki a uš buľi take na oddaňu. Ta śe doznaľi i ohľeďňicy. Dvanac ohľeďňikou prišlo na ohľedy a to buľi živaňi. A voňi ňeznaľi, že to živaňi. Najstaršu spitaľi. Ocec minar dau źňu tricec tiśic. A vona išla. Voňi jej kazaľi, že jej tam dobre budze.

Za tizdzeň, na druhu ňedzeľu, maľi prisc po druhu, po štreďňu, aji tota najstarša mala prisc źňima a povedzec jak jej tam dobre. A voňi priśľi na druhu ňedzeľu a totu najstaršu zo sobu ňepriveďľi. No a tota najmladša śestra bula taki špihun ta śe jich pitala, čom ňeprišla tota najstarša śestra? Voňi jej na to povedaľi, že jej tam mocno dobre, ta že ňechcela prisc. Jak priśľi po štreďňu śestru, najmladša śe vipitala najmladšoho živana, že jak može śe dostac do jich zamku. Ten jej povedal, že tam na kapure jest dvomi psi a že inakši śe ňehodzen tam dostac, ľem tak, kec jednomu i druhomu psoi da po poloukoi chľeba a tak isto kec idze nazat.

Vona śe naradzila zo štreďňu śestru. Daľi klupče nitk za komin, štreďňa uźala do ruki, že bi tota najmladša znala kadzi prisc. I stotu štreďňu dal dal minar peňeźi. Tej najmladšej nakazaľi, že bi śe i vona richtovala, že i po ňu pridu. No i vona, jak tota štreďňa pošla, najmladša nakazala sluhoi, že bi koňe za dvaďňi ňič ňerobiľi a že bi jich karmil, že pujdu opatrec śestru. Sluha koňe richtoval, nabraľi voňi sebe i koňom jesc na drahu.

Idu pomedźi huri a už zbačiľi zdaľeka kaštil. Za totu ňitku iśľi, co cahala tota štreďňa śestra. Jak uš priśľi nedaľeko, vona kazala, sluha žebi stanul s koňmi do krakou, že ho ňichto ňevidzel a že bi ju dotedi čekal, dokedi śe nevraci. I vona tak, jak sluha zostal, prišla na branu a jednomu i druhomu psoi rucila polouku chľeba a ušla do zamku. Ušla do jednej chižy u tej krasny butor, u druhej krasne miski, taňeri a u každej dasco inšaki. Bulo jich dvanac chiš. Ušla do jednej, tam bulo pouno peňeźi. Nabrala sebe, keľo chcela. Jak prišla do dvanastej chižy a tam pouno trupou zo ženou. A vona začala hľedac medźi ňima najstaršu śestru. Totu najstaršu už ňenašla a totu štreďňu poznala po bradaukoi, co ju mala pod perśu. I vona už rozmiśľovala, či ostac či pujsc. Chcela vidzec, co to voňi budu robic. A tich živanou ňebulo tedi doma, kedi vona tam prišla. Vona co zrobila, ta pošla tam, dze buľi tote trupy ta na sebe nametala trupou a ochabila sebe ľem taku dzirku, co bi vidzela. Živaňi jak priśľi ta priveďľi jednu dziuku a vona chcela vidzec co źňu budu robic. Voňi źňu robiľi co chceľi a vec jej začaľi rezac ruku, perś, nohu a tak za redom. Jak ju mučiľi, vona śe odpituvala, že budze zo šickima žic, ľem ňoj jej daju pokoj. Kec jej rubaľi ruku, vona źňu tarhla a zlati perscenok, co mala na paľcu, spat jej s paľca a spat medźi trupi tej najmladšej na paľec, co tam ľežela.

I voňi jak ju zabiľi ta kapitan na ňich: „A teras každi na svojo mesto!“ Vona dumala, že teras šitke pujdu spac. I sama śe zabrala ta idze pocichi von. Otvori dzvere a vidzi, že pri každych dzveroch jeden ľeži pres prahu. Vona jak išla i povadzila trecomu do nosa s topánku s koncom. Vun kriči: „Chtoś tu jest, ňeda mi pokoj.“ A najstaršy na ňoho: „Ja ci dam, malo ci bulo prezdzeň.“ I tak ostal cicho. Vun ostal ľežec a vona išla daľej aji śedzmomu uvadzila do nohi a ten tagisto kriči: „Chtoś tu jest, ňeda mi pokoj.“ A kapitan na ňoho: „Ja ci dam, malo ci bulo prezdzeň.“ I tut ostal cicho. Jak išla tak i do toho najstaršoho uvadzila, co bul na hlavnych dzveroch. A tut kriči: „Oj, vera chtoś tu jest!“ No i voňi pokľe postavaľi, zabraľi lampaše, i vona šmarila psom po poloukoi chľeba a ucekala gu kočišoj ta na ňoho: „Tak kuň s tyma koňmi, jak pridu do occovoho dvora, coby pozdychaľi!“ Jak prišla domou takoj jeden kuň zdech a vona začala roskladac rodičom, co zrobiľi z jej śestroma, aľe pred žaľom ňemohla.

Na ňedzeľu priśľi i po ňu. Vona śe jich začala pitac, čom ňepriśľi jej śestri? Voňi jej odpovedaľi, že jim tam bars dobre, ta ňechceľi prisc, ľem ju volaju, ňoj pridze. Vona jim ukazala perscenok a povedala, že „mojo śestri sce zabiľi.“ Voňi ľem patreľi jeden na druhoho a chceľi ju doras zabic, cobi na ňich ňevivolala. Voňi pośľi, aľe chodziľi častejšy jak bi ju dostaľi. I doznaľi śe, že ocec, mac, minarčici pośľi na pounoci do koscela, ľem vona sama ostala doma. Prišľi podoblok a śe radziľi, voda mocno hučela ta śe radziľi hlaśňejšy, kadzi śe dnu dostaňu. Jej prišlo na rozum, že tam pri koľeśe jest jedna ňezamurovana dzira, kadzi śe može jeden chlop uchpac. Skočila do varštoka, chopila bart a stanula sebe z bartom gu dzire.“ Kec budze hoden tam dnuka pujsc, ta zavolaš: pojce!“ – hvari jeden druhomu. Vona každomu, jak uchpal hlavu, otcala a ucahla ho dnuka a pocichi vola: „Pojce!“Šickim jedenac poscinala hlavi, ľem dvanastomu kus zacala do hlavi a odrubala mu ucho. Vun takoj hlavu otchopil a povedal jej: „Čekaj, kurvo, ja ci muśim konca dujsc, ty mojich jedenac kamaratou zabila.“ Sam śe zabral a pošol. Vona, ocec, mac i ostatňe jak priśľi s pounoci, durkaľi, na ňich, ňaj idu opatrec dookola či ňit ňikoho. No i vona jim otvorila a zavolala jich co tam na pudziku mesa narobila. Takoj začala occoj hutorec, že na rano ňaj nakaŕmi koňe, pujdu opatrec tut kaštil, nabeŕu sebe peňeźi a vec pujdu panom oznamic.

No i na rano śe pobraľi i minarčici, cala fameľija, uźaľi chľeba psom a pośľi. Nabraľi peňeźi, poopatraľi šicko, vraciľi śe domu a oznamiľi panom. I panove pośľi, peňeźi zobraľi a tim ľudzom, čijo dziuki buľi, povracaľi a mertvoli daľi pochovac. I veckaľ voňi śe za tim živanom doznaľi, bo uš poznačeni buu. Ňenaśľi ho. Ocec jej dal vibudovac s čistoho cementu muri, bo śe bala, že tut poznačeni bi gu ňej prišol. Tam bivala jedna baba a ľem śe zverarilo zamikaľi dzvere. Vona uš bula spitana z jednym horarom.

No, ras prišou ten živan do valala jak žobrak, ta śe pitau, či minar dziuki pooddavau. Ľudze mu porospovedaľi, co śe s tima dvoma najstaršima stalo a povedzeľi mu i toto, že tota najmladša odrabala jedenac živanom hlavi a dvanastomu zacala do hlavi, aľe ucik. Teras tam biva na koncu valala u chiži z babu, bo śe boji, že iśče vun pridze a ju zabije. Tak i vun pošou tam. Vona z babu iz mladym beśedovaľi a vun śe chciu dostac dnu iśče pred večarom. Ušou dnu a schovau śe pod posciľ. No i vona dziuka ušla do chiži, zbačila ho, višla von a povedzela mladomu sebe: „Tu ten živan u chiži.“ I vona ušla dnu, śedla z babu za stul a dzvere ochabila ľem kus prichiľene a tam stal u krikľece jej mladi s pušku. A vona z babu śe radzila: „Babo, co bi me robiľi, kebi teraz prišol tut živan?“ Ta ja znam?No i vun uźau, štreľiu na ňoho jej mlady. Ňepoštreľiu ho, aľe ho mocno poraňiu.“ No, kurvo, už i mňe śi vinok uvila“ – živan na ňu. Vec ho vicehľi spod posceľi a śe ho pitaľi, že jak bul jich chcel pobic? Vun jim hutori, žebi opatreľi na posceľi. Tam buľi dvanac nože uderene aji levorver mal poľe sebe.

Buľi poľihaľi, buľi śe porezaľi a bul jich poštriľal z levorverom. Vun umar a voňi dvojo śe zobraľi a žiju podňeś, kec ňepomarľi.

Buu dakedy za starodauna jeden kraľ. Tak mu mala žena jednoho chlapca. Potym žena mu umarla a vun śe ožeňiu a uźau sebe jakuś jeźibabu, co už mala dziuku od druhoho muža.

Jak vun vyros už do chlopstva, stary ocec mu umar. Vun śe chciu ožeňic ta mu macocha svoju dziuku śiľila a vun ju ňijakim padom ňechciu uźac. Uźau sebe druhu, jaku vun znau i prišlo tak, trebalo mu na vojnu isc a žena mu ostala u čežy.

Ta jak uš žena mu zľahla a vun z vojny napisau pismo co by ju ľem bečeľovac. I dostala pismo macocha do ruki i mu odpisala nazat, že mu žena porodzila psa ňe dzecko. Tak vun odpisau nazat, či je pes či je dzecko, co by jich bečeľovac. Aľe poslau kraľ druhi pismo tak macocha uźala prepisala tak, že vun rozkazau ju zaštreľic. Uźeľi ju dvomi vojacy i z dzeckom zo šyckim, vyveďľi do veľikich pustacinou, aľe vojacy ju ňezaštreľilľi.

Aľe vona, tak jej Panboch dau, bula tam jedna chiška a jeden stary pustouňik tam byvau, ušla dnu a pripytala śe na noc. Buc vona tam rok či dva, zakľe jej muš ňeprišou z vojny.

Jak muš prišou z vojny, tak śe zabrau na poľovačku. Povolau sebe puškari ta pošľi na poľovačku. I jak vošľi hore do ľesa, prišla jedna jeľeňucha, śe jim zjevila a toty za tou jeľeňuchu ic. Tu śe jim zjevila, tu śe jim zjevila a štriľac ňijekim padom ňemohľi. Prišlo už śe zmerka, už je noc. Akuratňe tam natrafiľi, dze vona bula. Prišľi do chižy, ta śe pytaľi na noc, či by jich ňeprijala na noc.“ Dzečňe, prijmu vas.“ – odpoveda jim. Nakladla ohňa dala jim jesc, chlopec behau uš po chižy, aľe vona joho poznala. Posceľila posciľ a kazala mu ľehnuc a vona iśče tam robila po chižy. Jak vun ľežy na posceľi ta sebe jednu ruku puśčiu s posceľi a ňespau. Tak vona na chlapca: „Ic, synku, ic, a podzvihňi svomu occoj ruku!“A vun jak toto počuu, skočiu s posceľi, oblapiu, pobočkau „Ta to ty, žeňičko moja? Mňe macocha pisala, že ty maš pśika a ty maš takoho šumnoho chlapčika.“ Tak na rano ju posadziu na svoho koňa a i chlapca a ic domou.

Jak uš prišou do svoho palaca, do svoho burku, tak zavolau macochu gu sebe i jej dziuku. Ta na ňu, že vona mu pisala, že joho žena ma psa ňe dzecko. Ukazau na chlapca a śe jej pytau, či je pes či to je dzecko, či chlapec?“Teraz ty budzeš śmerci syna, jej Pamboch dopomuch, že ja ju našou.“ A jich obidva dau rostarhac za koňskima chvostami. Spraviu hoscinu i ja tam buu, nahosciu mi śe, napiu mi śe.

Jak muzikanci zahrali a ja mau slameny ostrohi z ouśenej slamy a ja s totu ostrohu uvadziu do mecha, mich śe puk a ja aš tu cup.

Bou ras jeden kraľ a jak śa ožeňiu ta ňimau zo ženu dzeci. Mau von jeden rybňik a u rybňiku bola jedna ryba a chto s tej ryby jesc budza, budza mac chlapca. Joho žena śa śňilo, že u tym rybňiku jest taka ryba, a že by ź ňej ňichto nejit. I roskazau kraľ totu bybu ulapic. I lovaśi totu rybu ulapiľi. Kec ju kucharika čiscila, sučka chopila chvoscik a źadla. A kucharika, co by to za ryba bola, co by kucharika ňeznala jaka, takže i vona źadla i kraľouna.

Prišou čas, hodzina, narodziľi śa triomi chlapcy. Sučka mala Sučka Janoša, kucharika mala i kraľouna. Kraľ dzeci ňimau a naras trioch chlopcou. Dau jich kraľ do školy a tot najľapšy učiu Sučka Janoš i najmocnňejšy byu. Kec śa vyučiľi a prišľi do stavu, tak toto najstaršy od kraľouny povada kraľoj, že pojdza do śvata.“ Kec chceš, ic, tebe jednoho mam. Bo tamtot od sučki a druhi od kuchariki.“ Dau mu trioch vojakou i koňa, ic! Priśľi gu jednomu mostoj, tam bou štriberny most, tam jich noc zachopila, ostaľi na noc. Tamac šarkaň, prez toho mosta chodziu.

Jak prišou gu mostoj, ta koň pod šarkaňa zarihotau. O ci pśi maso, mocňejšoho odomňa ňit, chibaľ Sučka Janoš a toho tu ňit.“ Tych našou, ta bojovac začaľi. Šarkaň poscinau hlavy šyckim, uš jich ňit. Pridza rok, ta tot od kuchariki śa pyta do śvata.“ Ta ic!, hvari kraľ. I tot tak pitňa zahinou pod tym mostom jak peršy.

O rok zabrau śa i Sučka Janoš.“ No, očča, kraľu“, povada, „i ja idu svojich bratou hľedac, bo ź ňima ňedobra, pohinuľi.“ Ic totu pitnu drahu, co i tamty. Tak jich poscihla noc pri štribernym mosce jak i tamtych. Tatoš zo šarkaňom už idza, zaduboňi i zarihoca.“ Co ci, pśi maso? Sučka Janoša tu ňit!“ Ba, už ja tu!“ hvari koň. Tak dolou do boja. A šarkaň mau dvanac hlau. Teľo śa rubaľi, teľo śa rubaľi, že Sučka Janoš už ochľanou, bo ho mocno opaľiu z ohňom. Aľa prišľi tam tri harvaňi i von Sučka Janoš na ňich: „Icce, vi, harvaňi, a nośce mi vodu a ja vam narobu z dvanac hlau vecej masa, jak by sce maľi z jednej mojej.“ I voňi nośiľi a Sučka Janoš pootcinau mu dvanac hlau. Sučka Janoš śa vraciu nazat na tatoša, co šarkaň na ňim bou i prišou z vojakoma nazat gu kraľoj, rospovedziu mu co śa stalo, bo voňi i šaty s tamtich tam našľi. Kraľ ožeňiu Sučku Janoša, dau mu pou kraľoustva. A vec žyľi. Pripovitkoj koňčok a Sučka Janošoj dzvončok.

Bou jeden chudobnej baby chlapec. Pošou von tak po ľeše, ta za tym sladičom chodziu, jak dzeci chodza za sladičom po skaloch. Ta von zaľis medzi taki škary a našou tam jednu kňišku. A tota kňiška byla oprašona, ta von ju chciu od toho prachu otriapac.

Jak po ňej ras uderiu, vyskočilo dvanac oriašou. Tak śa to pytaľi: „No, ta co chceš, mlady kraľoviču?“„Ta chciu takoho tatoša, co by me oďňis do moho domu.“ No, uš byu doma. Prišou domou, ta von chciu kraľousku ceru. Kraľouska dziuka śa chcala oddavac a kraľ mau tri dziuki, predvolau princou, že von ma tri dziuki a chca šyclo tri dziuki oddac odrazu.

A tot chlapčisko tam u toho kraľa bou za kertisa, ta každu ňedzeľu druhi šaty mam. Prišla ňedzeľa, von śe obľik, princezna pošla do koscala a von po kerce špacirovau u štribernych šatoch. Aľe princezna vyšla skori s koscala a von iśče u kerce bou u tych šatochVona ras na ňoho popatri až ĺask bija oď ňoho, od štribernych šatou.

Na druhu ňedzeľu vona śe zadala choru a von pošou, doras śa obľik do zlatych šat. Zlaty šaty, zlata šabľa a śa prechodzi po kerce a vona ĺam toto chcala. Patrela, chto to? No, ňič, vona na to ňepovedzela ňič. Na trecu ňedzeľu zaś śe zadala chora a von pošou obľik śa diamantovych šat, že až vidno śa od ňoho bolo. Tak ocec vydau roskas, co by śe princove zyšľi, kotry śe chcu žeňic, bo von šytki tri dziuki odda. Ocec jim dau každej jednej zlaty jablučko a tak kotra do kotroho truci, tot uš budza jej. Jak śa princove zyšľi, śedza pola stolou a von dziuki zavolau: „Teras, kotra, do kotroho truciš, to tuš budza tvoj.“ Ta toty dva truciľi, ta sebe vybraľi a tota najmladša ňe, bo sebe ňevybrala. Vona povadala, že ňechca ňič, vona za kertisčika pojdza. Ocec neprociviu ňič.“ Koho śi sebe vybrala, toho ber!“Tak jej dau chižu zbudovac okreme, do kurňika.“ Kec śi nechcala kraľouskoho syna, budzeš tam śedzec.“

Aĺa s toho, bou tam jeden mocny kraľ a za syna mu ňechcala aňi jadna dziuka pojsc, ta vypovedziu mu vojnu.“ Maš ty, troch źecou, ta teras budzeme vojovac.“ Prišou určity termin, rušaj, do vojny! Tak toty dvomi jak iśľi do vojny ta na toho kertisčíka: „Poj, šougre, i ty, choľem śa popriźiraš.“ Daľi mu i koňa. Von na koňa śadnou zatkom, za chvost ho ulapiu ta po zatku ho obľapkuje. Toty dvomi, jak vidzeľi, že tak śida, povedzeľi: „Aňi ce netriaba, ic het!“ Vraciu śa nazat. Aľa jak uš na ňich pripor mocny bou, bo tamtot mocny kraľ bou ta žana na ňoho, co by i von pošou. Kec ňebudza nič robic ta choľem co by śa popriźirau.

Tak ĺam vyšou za masto, uderiu po kňižočkoj, doras štriberny tatoš, štriberny šaty, štriberna šabľa.

Ras śa puśčiu do povetri, to mu ňetrimalo hodzina, už bou tam. Ľam na dva boki zo šabľu machnou a tamto vojsko scau a sam śa pobrau ta pošou. Tamty šougrove na ňoho, co by prišou, ta mu daju choľem pohar vina, ta toto ta hento. Ňepošou. Prišou domou ta śedziu u kurňiku zo ženu. Toty śa vraciľi ta idu. Von vyšou von a voňi na ňoho: „Naš šougor ľam doma, mi vojnu vyhraľi a von ľam śedzi.“ A vona, žana mu, už znala. S tym už pokoj.

Otkazau jim druhi kraľ iśča mocnejšy.“ Kec śi tamtoho skantriu, aľa mňa ňe!“ Takoj raptom nazat do vojny! Tak jich tamtot źňičiu, že uš ňeznaľi co daľej. A žana na toho, coby pošou cholém opatrec co to tam. Ľam śa zabrau za masto, ľam ras po kňižočkoj uderiu, zlaty tatoš, zlaty šaty, zlata šabľa uš tu. Za jadnu hodzinu uš ja tam, na vojňa. Jak priľeciu u povetriu, machnou zo šabľu na dva strany a tamto vojsko scau. Už vyhraľi, už maju druhu krajinu.

Sam śa zabrau, prišou domou zaś do kurňika. Zobľik śa, pošou po dvore, špaciruju. Toty priśľi z radoscu z vojny, až už druhojvyhraľi druhu vojnu a „naš šougor ňebou ňigdze, co budza mac?“

Tak otkazau uš treci kraľ vojnu, taki mocny, co mu ňebolo pary na śveca. Tot bou jich uš jeden dzeň skantriu. Aňi śa ňimaľi kedy najesc, nazat do vojny! Ta uš sebe nepokladaľi dobre. Jak pośľi vojovac, to jim ňetrimalo ľam jeden dzeň, už bou prejšou celu krajinu jich.

A žana na ňoho: Ic, mužu, ic, pomoš jim!“ Tot uš vidziu, že kratko na ňich. Ľam vyšou za masto, uderiu po kňižočkoj, vyskočiľi gu ňomu dvanac oriaśi.“ Co chceš, mlady kraľoviču?“ „Diamantovoho tatoša, diamantovy šaty a diamantovu šabľu.“ Ľam ras śadnou na tatoša, za hodzinu ja tam. Aľa mau tamtot kraľ obrouskoho chlopa, ritiria, ta jak mu scau šytko vojsko a s tym śa už von rubau. To mu ňedluho potrimalo, aľa tamtot mu ucau do maloho paľca a tot uźau scau mu hlavu. Tak mu jeden šougor dau chustočku paľec zavic, co na ňej bolo joho meno aji jeden persciň tiš zlaty z menom.

Jak prišou domou ta sebe ľahnou u tych šatoch, u tym šytkim do kurňika až bľask od ňoho biu. Jak mu prišĺi šougrove domu tak zrobiľi jadnu hoscinu. Stary kraľ povada: „Ta icce i tamtoho zavolac na hoscinu.“ A von u tych šatoch ľažy na posceľi. Vidno śa u chižy jak kec by elektrika śvicila od tych joho šatou. Pošou jeden šougor až ho zavola, dzvere boľi zamknuty, ĺam popatriu na kľučovu dzirku až mu bĺask uderiu medźi oči. Tak von śa zabrau a prišou a povada hentym ostatnym: „To tot viťaz co nam pomahau,“ ta na staroho kraľa, co by pošou opatrec, chto to tam ĺažy. Pošou stary kraľ, poklopka na dvere, doras mu dziuka otvorila dvere. Priśĺi i toty źecove mu patrec. Prišĺi dnu bĺask bija od ňoho. Popatri jeden na persciň, to joho meno, popatri druhi na chustočku, to joho meno. Ta to tot!Tak zohnaľi ho, pošou i von na hoscinu. Toty śastry patria na ňoho: „Palápa. . . . .“ a obidva ho uš chceľi.

Jak śa uš odhosciľi tak jim stary kraľ vypovedziu: „Znace, chlapcy, až von to šycko vyvojoval, dostaňece jeden totu krajinu, druhi totu krajinu a von budza tu, bo von šycko vyvojovau.“

Aľa išla kolo joho burku veľika voda, prez mosta triabalo do burku isc, abo na čotku. Von vyšou večar von, uderiu po kňižočkoi, vyskoča gu ňomu dvanac oriaśi. Ta uš ňe kraľovič, aľa: „Co chceš, najjaśňejšy kraľu?“„Ta ja toto chcu, že by na tej vodza diamentovy most byu, na jadnym i na druhim koncu dzvon. Chto na tot most vystupi, že by dzvoňiľi aji kaštil na kačej labe, co by śe krucyu.“ Do rana śa šytko stalo i kaštil postavany, diamantovy most hotovy, šytko hotovy.

Na rano staňa stary kraľ, patri, co to ja za novy. Pošou most obźirac. Nakedy jadnu nohu položyu uš dzvony dzvoňa. Žyľi voňi tam rok abo dva a bou tam kuchar, poriadny chlop. I patriu von, ś čoho to von robiu. I dobačiu, že uderi po kňižočkoj. A von klat totu kňižočku pod hlavu. Prišou u nocy kuchar uźal ju. Vyšou von, uderiu po kňižočkoj, vyskočiľi dvanac oriaśi, ta śe ho pytaju:“Co chceš, ty, čkareďňiku?“ Ta ja toto chcu, co by von tu sam ostau a most i kaštil berce i ženu mu a ňeśce za Červany morio na skľeňenu skalu!“Kraľ na rano stanou aji von. Jaki boľi oprit, taki, ostaľi. Tak kraľ na ňoho: „Dziuki mi ňit. Jak śi robiu doceperi tak śi dobiu, že śi šytko straciu i moju dziuku tak i tebe hlava dolou.“ Ta von śa na ňoho odvolau na teľo: „Očča, kraľu, engeduj mi, ja to iśča vynajdu.“ Uźau seba pušočku i dajaki grajcaria. Idza keľo idza ľesami, pustacinami, prišou do Meśačka. Stary dzatko, ta pridza, gu ňomu, pozdrauka: „Daj, Boža dobry dzeň, paňa očča! Či ňevidzeľi vi, že by tadzi dajaki kaštil išou aji most?“„Ja, moj synu, ňevidziu, aľa ic ty do mojoho brata Slunečka!“Užaňi jesc ňimau, ľam idza, idza ľasami, ľam ptački štriľau a toto jit. Prišou do Sluňečka i tak mu pozdraukau: „Paňa očča, dobry dzeň ci viňčuju. Či ňevidzeľi sce dakedy taki i taki chir, že by tadzi išou taki i taki kaštil aji most?“ „Ňevidziu ja, moj synačku, aľa pojdzeš ty do moho brata do Vichra, bo toto ľam u nocy baluja a ja u nocy ňeśvicu.“ Zabrau von śa ic! Idza, keľo idza ľesami, pustacinami, ňokoho ňigdze, ľam ptački co śpivaju, hladny, smadny. Prišla už noc na ňoho. Vyšou na jadnoho buka, stroma, a patri, dze śvatolko uvidzi, dze by śa moch dostac na noc. Tak uvidziu, nedaľeko už toto śvatolko bylo, zobrau śa ic! Už na ňoho noc. Prišou do koľipki, tam stary dzatko śedzi.“ Dobry večar, paňa očča moj!“ Chto ci takoho rozumu dau, že by mňa tak šumňa „paňa očča moj, zavolau?“ „Ja tu iśča takoho čľovaka aňi ňevidziu. Co ty teľo chodziš, co ty teľo putuješ, za čim to ?“ Von mu šycko rospovedziu, co mau a jak śa ź ňim povodzilo, ta či von ňevidziu dakedy taki i taki kaštil isc aji most.“ Vidziu ja, moj synu, išou tadzi u nocy, aľa ty tam ňedojdzeš, bo to na skľeňenej hore toto kaštil postaveny, bo uš tu veľo iśľi a ňehoďňi prejsc, bo tam horucy morio.“ „Ta ja ľem pojdzem z boska pomocu, abo dostaňem, abo śmerc, už mi šytko jedno.“ Tak mu ukazau drahu, kadzi ma pojsc. Ic vom tam jeden dzeň, druhi dzeň, treci dzeň. Aľa prišo tak, že tot treci dzeň padau ohňovy diś a tam byľi mochciptaki, co každy rok maľi ptačata, ta ňigda jich ňevyhodovaľi, bo prišou ohňovy diś, ta uša jich spaľiu. Jak počau toto ohňany diś padac a toto pod tym stromom bou, dze toty ptačata boľi. Ptačata piśčeľi, bo jich paklo. A von frišno vyšou na stroma, zakryu jich zgerokom. Tak zachraňiu von ptačata, že ňepohinuľi. A ptačata na ňoho, že by śa schovau dagdze, bo kec pridza jich ocec ta od radosci ho źi. Von śa schovau do jadnoho stroma do dudly. Jak prišou Nochciptak a uvidziu svojo dzeci, ta śe jich pytau, chto jich zachraniu? „Ta jeden čľevek.“ „A dze ten čľevek?“ „Mi ňezname, dze von śa skryu“ Tak tot chodzi, vola, že dze ja. Tot śa mu ras ozva: „Pošou bym, aľa śa boja, že by śi me źit.“ „Neboj śa, ňezrobu ci ňič, aľa dam ci odmenu, zroba ci, co ľam budzeš chcec za to, źe śi mi dzeci zachraňiu.“ Jak uš śa mu ukazau, pyta śa ho Nochciptak, že jaku odmenu, co vom za to chca? „Ta ja taku odmenu chcu, co by śi me preňis prez Horucoho moria na Skľeňenu horu.“ „Ta ic tam na jednu luku, tam śa paśu bovoly a tam jast štiri kadza. Zabij dva bovoly a poruboj do dvoch kadzou a do dvoch vody naľej!“ Dva kadza na ľavy bok, na ľavy krydlo z voda, dva z masom na pravy a sam śadnou na štriadok.

Jak uš śeďľi, idu. Nochciptak na ňoho: „Kec śa odźerňu na pravy bok, truciš mi falat masa, kec śa odźerňu na ľavy bok, daš mi čerpak vody!“ Tak ic pres toho moria!

Tak mu uš šytko maso podavau, vody iśča mau a maso uš šytko pojit a iśča daľako maľi isc. Tak uš masa ňimau. Ras śa obźerňa, druhiras, tot uš ňima. Tak co zrobiu, vyriazau sebe z bystvi falat masa, z nohi jak toto maso prebygnou tak ho preňis calkom prez moria. Jak ho zložyu, ta śa ho pyta: „Povic mi, s čoho toto maso bolo, co śi mi pośľeďňi falatok dau.“ Tot ňechciu povedzec, bo śa bau, až ho źi. Ňeboj sa, ňič ci ňezrobu, ľem povic ś čoho, bolo!“ Povedziu mu, že z nohi zo svojej mu odriazau. Nochciptak na ňoho: „Keby ja znau, že na tebe taki dobry maso, ta ja bou ci iśča na tamtym loca źit. Teraz ci dam uš pokoj, zbohom ostavaj!“ A ukazau mu, dze tot kaštil stoji. Tak segiň zostau. Škrabe śa horia tym verichom, ňehodzen bo to sklo. Hladny, bidny, aľa prišou do jadnoho kovaľa. Tak, co by mu zrobiu na lokca i na koľana potkovy taki ostry, co by śa moch horia tym verichom vydrapac. Jak mu porobiu, tak mu poplaciu. S tym śa zabrau ic! Tak śa drapau, kec z lokcom uderiu, zavazlo do skla, kec s koľanom, zavazlo do skla a tak śa vydrapau gu tomu kaštiloj.

Prišou do kaštila, vona ho poznala a pobočkala ho. Pyta śa ho, jak von śa tam moch dostac? Šytko jej rospovedziu. Vona na ňoho: „Skryj śa, bo jak pridza ta by ci hlavu otcau.“ A von na ňu, coby dala pozor, dze von totu knižočku kladza, co ju ma. Dala mu jesc, nakarmila ho. I von śa skryu. Kuchari jak prišou domou pyta śa kraľouny.“ Ňet ňikoho?“ „Ňe.“ Vona dala dobry pozor, dze von totu kňižočku položyu. Jak usnou, vona kňižočku uźala, tak dala jomu. Tot ľam vyjdza von, ras uderi po kňižočkoj, bo kuchari – muš jej spau – vyskoča gu ňomu dvanac oriaśi.“ Co chceš, najjasňejšy kraľu?“ „Toto tej nocy, co by śa postavilo tam dze bolo a tot škareďňik ňoj ostaňe tu!“Do rana šycko na mesce, jak bolo dakedy aji von zo ženu u kaštiľa.

Staňa na rano stary kraľ, popatri, šicko na mesce, jak bolo. Pridza do kaštila, voňi tam dnuka. Zrobiľi veľiku hoscicu a ja śa pohosciu aji muzikanci kraľa. Ta jak me tancovaľi a ja mau zlaty ostrohi. Tam stau jeden mach z vodu a jak ja chodziu kolo macha čerkojucy, voda śa vyľala a mňa až tu priňasla.

Koňec.

Žid.

Vlastná pravda. – Hivko taki štrelec bou co śe ho kuľa nelapaľi. Kec žanu chciu bic dau jej štiri grajcare medźi paľca a tak gleju z kuľu vyštreľiu. Teľo bolo jej bitki.

Stary spomínajú že prišli Tatari a statki braľi a prišli i do Hinka, aľa joho ňebolo doma,ľam žana. Poslaľi žanu po ňoho. Von kośiu. Von prišou domou, zbiu kosu a Tatari boľi u chyži. Uźau kosu do rúk a išou do chižy. Tatari začali do ňoho štriľac, aľe kuľe śe ho ňelapaľi. Na šycko povedziu.“ Ty, Ty jak na mňa pľujec a chciu jich s kosu porezac. Zmilovau śa nad ňima a priśah jich, že vecej do valala ňepridu. Boško zaś veľiki śilek bou. Kec uš Tatari braľi statki z valala, Hivko tak naradzia Boška. Vyber sebe s plota ľem taki kol, kotry natkladany a budzeš z ňim bic ľem toho, co ma zlaty pas. I tak von našou sebe taki koľičok a Tatari prave vyhaňaľi statki z valala hore hradzu. Dolapil jich hen kolo Čornovoho humna na Verňimoch a tomu zo zlatym pasom das štiti ujit podriku. Pas śa na ňim urvau, joho zabiu Tatarou z valala vyhnau a statki nazat prihnau.

O Hivkovi koluje povesť, že miesto zajaca chytil čerta.

Kec śe vracau s poľa podou z machom u rukoj. Na draźe uvidziu zajaca jak pred ňim ucekau do šanca. Von za ňim, po ňim,ulapiu ho živoho. Doras ho zavazau do macha, preruciu pres pľeco a idze domov. Zajac začau u mechu skakac, drac ho. Ulapiu mach, buchnou z ňim daskeľoras po źemi. Ľem teľo, co ho zaś uźau na pľeci, zajac zaś počau drac. Ulapiu zaś a bij ho.“ No teper ci už dosc “ prihvara sebe. Zabrau śe ta idze daľej. Jak prišou nedaleko gu valaloj zajac zaś začau drac.“ No, dam ja tebe“ ulapiu a bij, keľo macy mau. Kec uš nebirou vecej bic, ulapiu mach rozvaza a vysypal ho. Zajac vyskočiu, macha odbich nedaľeko do cirňa vyśkiriu zuby na ňoho a hvari: „Aľe ňis śi me.“ „Aľe biu źmi ce. Kebau ja znau, že to ty, dau bou ja ci .“ „Dzat, a to pravda?“ To vlastna pravda.

Bou ras jeden chudobny človak. ňimau ňič, ľam chižu a viňicu. Jak von totu vinicu kopau, našou von harčok s dukatami. Zavolau ženu naviľi vencou a zrobiľi veśeľi. Von jej porospovadauu že našou harčok s dukatami. I tak voňi žyľi a o dva dni von zariazal kohuta a žene povadau, že zabiu chlopa. Onedluho pošou do varoša nakupic kolbasou a perecou. Perece porozmetavau po draźe i po dvore. Zavolau ženu a povedziu jej, že perecova diś padau a songabirou že kolbasy pokrat, potraciu po draźe jak ucekau a posbirau. Po tym šyckim da o tizdzeň stluk ženu. Žena začala vriskac po valaľa, že peňeži vykopaľi a jej muž čĺoveka zabiu. Nahevatam (dočuli) doznaľi śa i šandare, popisaľi a takoj na pravo. Von śe tajiu na prave, že von človeka nezabiu ani peňeźi nenašou. A vona na ňoho: „Nepamataš kedy to bolo? Kedy śi śe ženiu a ja śe oddavala a večar predtym perecovyj diś padau a pán songabirou kolbasy pokrat, potraciu, a ty posbirau.“ Songabirou ĺem śe prisluchuje a jak vona povedzela, že von kolbasy pokrat, doras okveciu a na ňu: „Ja že kolbasy pokrat, potraciu?“ „Vona neplnoho rozuma, prepuśce ju.“

Sud ośľebodzil jeho.

l. Bosorstvá – bosorki – ženy ktoré majú schopnosť meniť sa zvieratá obyčajne na žaby, ale i na mačky a odoberajú kravám mlieko – tie berú len určitú čiastku a nekazia.

2. Babule – sú už menej nadané a sú škodlivé.

3. Viera v strašidlá – v duchov.

4. Porobenie.

B. dze nebolo 1. morski oko. Tam u ňim byvau 1. rodny kraľ a mau 3. dziuki. 1. bola žridlo 2. topelňica a 3. rosa. Bola tam 1. kaplička vystavená pri tym oku a tam chodziu kosceľňik každy dzeň dzvoňic. A voňi tot zvon vartovali a tam chodzil na vartu. A kec pošou 1. človek na vartu, ta ho tota topelňica zavolala z vody a vun jak prišou za vodza. Vona śe ľem raz vyrucila z vody a už bou u vodza a tam už veľo preveľo bolo topcov u vodze. Ale pobrau śe jeden na vartu a uźal i voly zo sobu. Tak opasau kolo sebe lanc i volou, na jarmo zakapčal a tak vona vyšla ta ź ňim diskurovala co by prišou gu ňej až tam jest krištalovy palac ta mu budze dobre žyc. Von jej povedau, že jomu tu ľepšy žyc, coby vona vyšla gu ňomu. Aľe von prišou gu vodza bľizo vona śa na ňoho „trucala“. Tot ju chopiu okolo pasu i volki skučiu. Hejže, junce hej. Keby boľi junce nepocehľi, junce pošľi do vody tak jak tarhli. Jak ju už vycahnou von. Ta do toho času mu nechcela popatrec na oči, aľe jak ju vycahnou. Nakedy mu do oči popatrela už oslabla. Tak ju užau domou. Šumna beštija bula tak ź ňu žyu. Aľe zostala vona „čerty“ tak maľi jednoho chlapca. Jak śe narodziu položyľi do kupatki tak plaval jak rypka. Tak mu daľi meno Topeľňik. Aľe za ten čas roskazau tot ocec tym dziukom ostala rosa i žridlo, co by toto dzvon zruciľi do okna, že vun ňehoden spac. Tot ten chlapec vyros, bylo mu už dvanac roki. Tak povedziu occoj i maceri, že von že tot dzvon pojdze že von ho priňeśe. Tota topeľnica mu povedzela, že jak śtaňe śtary ocec ta ho zaduśi. I ocec ho nechciu puśčic. Tot von śe zabrau sam,. že oňi neznaľi kedy. Skočiu do vody pošou plavac jak ryba. Hľedau, hľedau i našou ho u takim pamuľu. Už bou zbalaťom zanašany. I von ho tak užau že by aňi neheň s ňim i priňis ho naverch. Tak ho zaveśiľi nazad do kapľičky a ź ňim zvoňiľi jak doceper a toty dvojo žyľi, žyľi až śe jim dotarhaľi a vicy žyľi.

Bou taki stary človek jak ja a nerobil nič ľem pas ouce. Bou jeden grof na koňi mau pri sebe veľa peňeźi ta straciu. A tot jak za oucami išou ta toty peňeźi našou. Jak prišou domou to povedau. Joj, synu, ja našou veľo peňeźi. Ľem cicho apo. Syn poslau occa na dva dňi do školy. A kec śe vas budze dachto pytac ta povicce. Hej, hej našou ja peňeźi aľe tedy kedy som do školy chodziu. A ten pan už behau za peňeźmi, už śe šyu za peňeźmi. Da o dva dni dy o tri dzeň. Akuratňe prišou gu tomu bačoj. Daj Bože, daj Bože. Hvari: „Bači, nenašľi vi dajeki peňeźi? Našou źmi našou, aľe tedy kedym do školy chodziu. A pán poveda: „O ho hó ta to už vyšo pejdześat roki a ja ľem pred tiźňom štraciu.“

Tak dzetkoj peňeźi ostaľi.

Jožko i zos Pčiči u Cejkove učil,
teraz v Bratislave školi śe doučil.
Za dziukami behal, na to mal naturu,
v Bratislave skončil školu i maturu.

U Cejkove ženi, bestiji ňevesti,
teraz orgaňistoj zaš šľiuki otrešľi.
V loňi prez lekvaru ňemoch še ožeňic,
teraz ňema šľiuki, jak še hodzen žeňic?
Rat bi še ožeňil, teras še i cviči,
i teras bul s panom na otpust u Pčiči.
Ženi mu hutoria, pojedne i jojča,
pan sprauca, co robia, bars dluho paropča.

Salaga še ženil, vžal ženu na hlavu,
zos Ještrebia chodzil, zo zavitu hlavu.
Iśče u Baranči slovo sebe daľi,
kedi i z motorki na hlavu padaľi.
Šak slečna Salagoi davala svu ruku,
jak z motorki spadla, zraňila bars ruku.
Teraz pešo chodza, boja še motora,
bo ňesceju placic druhoho dochtora.
Salagova paňi zato ňeľeňiva,
jak buľi pitanki šviňa še zraňila.
To še opitajce i Pavlovej Haňi,
šviňa še zraňila u Teleponskaňi.
Uš teras Salaga gu žeňe privika,
uš kupil pirulu žeňe ot Šaňika.
a ket še napije, ľeži pres zahlauka,
doras mu pochodzi po chripce rozvalka.
Spravca na motoru na pridani išol,
nazad zo Surňega domu pešo prišol.
Noj jich ďabol trime i tam z jich motorom,
nazad pešo prišol i z ruskim kantorom.
Po Biňoj za drahu bars vešelo išľi,
koňi śe splašiľi, jak kolo ňich iśľi.
Prig Ještrep u noci bars pocichi išľi,
vartoše dumaľi, kuri kradnuc prišľi.
Pred Šanti jich kuri na ľipe šedzeľi,
kantor jich nevidzel, bo buľi graučeľi.
S tim śčešľive buľi, bo mechi ňemaľi,
buľi jich vartoše z valala vihnaľi.
Na draže še zešľi s kaľvinskim rechtorom,
naš sprauca učiteľ iz ruskim kantorom.

Wamberger mašina, ket sobotu caha,
ta vun šicku slamu po poľu roscaha.
Ciganpalce Zužoj statečne vimlacil,
jak mašinu cahal, slamu jej vivracil.
Wamberger ňeznal ňič, prišlo mu do uchoch,
buldog še mu upchal do slami od muchoch.
Dvacec ošem koňi mocnu ma mašinu,
bujdoga zo slami cahaľi za šiju.
Ked do Ciganpala Jaňa mlacic idze,
varta zos dvoch bokoch pri mašiňe idze.
Wamberger ňechodzi na chripce do ľesa,
buldogoj cahaľi zo slami koľesa.
Novak pri mašiňe jak za miništranca,
von z mašinu idze choč kadzi prik šanca.
A kolo ňej beha na buldoka skoči
a na ňoho patri, že či mu ňezoči.
Mašinu zacahňe chočdze do lobodi
a buldogoj robi uhľikovej vodi.

Janko Pekarovič lapil še do praci,
bo do Magdalenej von bi scel vimlacic.
Uš šicko pomlacil ľem oves mu zostal,
Janko Fedor z ousa dześati rejš dostal.
Iśček na župnaki zarno mu vimlaci,
Janko Pekarovič statečňe mu placi.
Bo von še bars boji tich smertelnich hrichoch
zarno mu ukraďľi s trices maradikoch.

Do Terki iz Veľat pridančaňe prišľi
z ňevestu prid Gerčel špivajuci išľi.
Ľem dva kilometri od Gerčeľa Kista,
bo co ja hutorim, to je prauda čista.
Sušedzi ho znaju, že nema nos pisi,
kalap z hlavi zdejme, ta uš je i lisi.
Jak bi mu ňevesce šerco ňeboľelo,
ket ma švekor hlavu lisu jak koľeno.

Chtori človek dobri, to ľudze obača,
takoho ma svata Belej i gogača.
Bo Beľej do brazdi goga do podruki,
ket še polapaju svatove za ruki.

Kašonske gazdove to bars ľudze pišni,
s bocanom na léču gu dochtoroj iśľi.
Šak dochtor bocana ňigda ňeviľiči,
bo bocanoj treba papriki do rici.
Mitro koňa prahal, kapčal ho do brički
a kec bocan drimal, ta mu daval zrički.
Šak Timkou Andrijo hutorel odrazu,
že z bocanom idze takoj do korhazu.
Nemzet še bars stavial a bil po koľeňe,
že bocan do hlavi dostal zapaľeňe.
Hajdučok povedal, že bocanoi zoči,
bo ket žabu vidzi ta zadžmuri oči.
Jasiča vihnaľi, aľe ňe zo žartu,
že bi prez noc trimal pri bocanoi vartu.
Jasič tak povedal, že mu dol vibere,
Terepan povedal, ňoj ho ďabol bere.
Ket dol mu vibereš, ta chto ci zaplaci?
Šak tu ňit peňeźi nijake z krankasi.
A z valalskej kasi, kebi grajcar daľi,
ta bi še tu šicke za vlasi cahaľi.
Chto bocanoi dlužen tu dajaku reštu,
ňoj bocana bere, idze z ňim do Peštu.
Bocana ňepuśča, darmo prit hraňici,
ňoj mu truše pira opchaju do rici.
A bo to i bocan ma svoju naturu,
treba mu namascic hlavu zos tinkturu.
Vasilčak z Belejom nechceľi dochtora,
bo jim už obidvom naverch hlava hola.
Kašonske cigaňe, chodza u zarmutku,
bo bocan jim lapa žabi u žalutku.
Josko mladi Poľak už je dauno birou,
teraz pre bocanoch muši mac gradijou.
Bo von naokolo šadzi šircom pisal,
či tu pre bocanoch ňit na bľisku špitaľ.
Teraz jim bocaňe pujdu do Kopčanoch,
voňi ric ukažu už na Kašoučanoch.
U Ještrebiu otpust, Karchut hoscoch hosci
a veckaľ z lopatu ta jim masci kosci.
Von hoscoch bars rad ma ta i jich pohlaska,
ket mu dohaňaju ta i jich popľaska.

Poľiuku položi pred hoscoch i z misku
a veckaľ jich pľaska i z dlaňu po pisku.
Gu mesu uhorki, položi viďľički
a vecka jim dava do nosa i zrički.
Karhuta ket hosci tak pobalamuca
von jich medźi pluhi popot šmikeň ruca.
Karhut u topankoch, žena mu ňebosa,
dzeci mu obraľi hrozno i z rugoša.
Pop otpust dokončil ivoviki vikom,
Karhut hoscoch plašil z dvora iz koľikom.
Taku hištoriju chočchto nevihaďňe,
Karhut s kolom bije tak jak po kovaďľe.

Počet shlédnutí: 68